O chudobe

Človek, ktorý na seba vezme to bremeno a rozhodne sa písať o chudobe, vystavuje sa vedome nebezpečiu a vopred by mal rátať s tým, že utŕži náhodnú ujmu. K jeho doterajším portrétom vo svete, môže sa prirátať napríklad tvár arogancie (za to, že píše – a má možnosť písať – o niečom, čo v skutočnosti sám nepozná), tvár sebectva (za to, že tieto zážitky obracia vo svoj prospech) alebo nakoniec tvár hlúposti (za to, že vlastne ničomu nerozumie).

S týmto rizikom vstupujem do onej citlivej témy i ja sám. „Čo je vlastne chudoba?“ vinie sa predo mnou už sprvu tá prapodivná otázka. Aby sme šetrili čas, prečítajme si na úvod zopár vyjadrení známych autorov a filozofov, ktoré nám môžu naše bádanie uľahčiť:

„Chudobný sa smeje bezstarostnejšie a častejšie ako bohatý.“
– Lucius Annaeus Seneca

„Od chudobných je ľahšie prosiť ako od bohatých.“
– Anton Pavlovič Čechov

„Bohatý si môže svoje vzruchy a zážitky kupovať. Chudobnému prichádzajú vo forme úderov. “
– Josef Čapek

„Chudobní myslia na peniaze ešte viac než bohatí, v tom je ich najväčšia bieda.“
– Oscar Wilde

V čom sú si podobné oné múdre vety? Všimnime si tento jav! Zatiaľ čo pojednávajú o chudobe (i keď v rôznych jej farbách a náladách), zakaždým vychádzajú z kontrastu s bohatstvom. Akoby bolo jedno bez druhého nepolapiteľné, skryté a iba v tieni toho druhého nieslo svoj význam. Znamená to teda, že tam, kde je chudoba, je aj bohatstvo? Alebo presnejšie: vychádza chudoba z bohatstva? Áno, dá sa to tak povedať: oba javy jestvujú iba vďaka vzájomnej harmónii a vodiac sa za ruky splývajú v jeden neodbytný celok. Tak ako smrť so životom.

Dualita predsa robí z nás ľudí, vďaka nej existujeme, sme živí – mohol by niekto namietnuť. Chudoba je opakom bohatstva a bohatstvo opakom chudoby, nič hlbšie za tým nie je. No ako si ju potom racionálne vyložiť? Príručky uvádzajú, že chudoba je stav, keď človek nie je schopný získať prostriedky, ktoré mu umožňujú prežiť/jestvovať v určitej spoločnosti. Posledným stupňom takejto chudoby je potom úplné sociálne vylúčenie, ktoré môže byť tiež synonymom už spomínanej smrti.

Túto chudobu považujme (z pohľadu spoločnosti, v ktorej väčšina z nás žije) za chudobu absolútnu. Nie je však jedinou v tomto svete! Význam chudoby sa mení kontext od kontextu, ale tiež všemožných podmienok, ktoré na ňu ľudia uvedomele kladú. Máme tu stovky chudôb objektívnych (podložených štatistikami, dátami, odbornými posudkami a všeobecnými predstavami), ako i subjektívnych (založených na vlastnom presvedčení), no bez ohľadu na to, ako pravdivé sa v danom momente javia, nič to nemení na skutočnosti, že sú a navždy zostanú relatívnymi.

Dnes sa však pojem chudoby zredukoval výhradne na merateľný príjem a spotrebu: bohatší je ten, čo má viac a minie viac. No čo ak by sme tento aspekt opomenuli a pohli sa v uvažovaní ďalej? O čom by bolo bohatstvo s chudobou bez peňazí? O čo je chudobnejší jeden roľník od druhého, ktorých majetok sa odvíja len od podnebia a priaznivého počasia?

Rozumiem, bažiac po spravodlivosti, hľadali sme spoločné meritum, pod ktoré sa ukryje úroda, dobytok, umenie, skrátka čokoľvek, čo vie človek s iným svojho druhu vymeniť. No čo by sa stalo, keby ľudia odrazu stratili vieru v peniaze? Vieru, že ich hodnota je vyššia ako ľudská dôstojnosť? Nestali by sa z najbohatších tí nedôstojní žobráci a z chudobných statkárov bohatí, práve tým, čo vedia a robia?

Znova sa teda spýtam: O čom je bohatstvo a chudoba? Čo robí z človeka bohatého a chudobného? Materiálne zabezpečenie to zjavne nie je. Nie je to ani stav, ani spôsob začlenenia v spoločnosti. Tak čo potom? Myslím, že oveľa presnejšie, alebo aspoň menej nepresné, je pomenovanie, že je to vnímanie samého seba vo svete a spôsob prístupu k životu.

Oscar Wilde mal ostatne pravdu. Niektorí chudobní myslia na peniaze viac než bohatí, a v tom je ich najväčšia bieda. Mal ju však rovnako aj Seneca, ktorý si myslel, že sa chudobným smeje bezstarostnejšie a ľahšie ako bohatým. Pravdu mali obaja, pretože sa na chudobných pozerali cez vlastnú kľúčovú dierku. Zatiaľ čo jeden videl predo dvermi ležať úbohého chudáka s natiahnutou rukou k nebu a neutíchajúcou nádejou, že sa o jeho pokožku raz obtrie peniaz náhodného okoloidúceho, druhému sa pred očami javil skromný starček zohrievajúci čaj na kachliach v starom zhrdzavenom hrnci.

Objektívne mohli byť obaja páni na tom istom: spájala ich objektívna chudoba vo vzťahu k spoločnosti. Čo ich však oddeľovalo, bol ich subjektívny pohľad na stav, v ktorom sa nachádzali. A ten stav nebol chudobou. Chudobou sa stal alebo nestal iba každého individuálnym prístupom: jeden chcel byť urputne niekým iným (snažil sa biedy zbaviť), keď pritom ďalší, držiac Senecu za ramená, sa z plných úst detinsky smial.

Môj nedlhý prejav môžem preto zakončiť neistým rezultátom (neistým, pretože ho ktokoľvek z vás, čitateľov, môže vzápätí svojím presvedčením alebo faktami zvrátiť): Chudoba sa drží len vo svete objektívnych prirovnaní, ktoré však môže trvalo či aspoň na čas zakryť subjektívna radosť zo života.

Text pôvodne vyšiel na mojom blogu Denníka N.