Za vedľajším stolom sedeli tri dôchodkyne. Rozprávali sa.
Vlastne rozprávala iba jedna a bolo úplne jedno, ktorá z nich to bola. Rozprávala totiž o ničom. Nič, čo by budovalo jej charakter alebo ju aspoň trochu odlišovalo od ostatných. Iba bedákala, hodnotila minulosť a konštatovala prítomnosť. Budúcnosť už takmer neexistovala. Jediné, čo zostávalo, boli jej ťažkosti a to, ako ich rieši. Jasné, rozprávala o užívaní liekov, o svojich návštevách v nemocnici, o tom, čo ju tam čaká a podobne.
Netrvalo dlho a obsah tejto (ak to tak chceme nazvať) témy sa nadobro vyčerpal a aby nezostalo ticho (čo sa v týchto kruhoch považuje priam za rúhanie), monológ sa zmenil na rovnako bezobsažný dialóg. Dôchodkyne začali spomínať na svoje kamarátky a kamarátov, rodinných príslušníkov, ktorí síce do nemocnice nechodili, no bolo to s nimi ešte horšie. Buď tu totiž ležali, alebo už neležali.
Napokon predsa nastalo ono rúhačské ticho a ženy (nevidel som ich, ale nemohlo to byť inak) sklopili zrak a dlaňami si pošúchali roztečené stehná.
Na stole stáli tri malé pivá zohriate od rúk.