Román by mal s čitateľom otvárať dialóg (rozhovor)

Rozhovor s Matejom Rumanovským, autorom knihy Príbeh nekonečných koncov, pôvodne vyšiel na stránkach literárneho žurnálu Literát.sk ako súčasť reportáže z bratislavskej besedy. Autor v rozhovore odkrýva zákutia svojho myslenia, no nevyhýba sa ani citlivým témam súvisiacim s jeho životom a tvorbou.

V rozhovore sa dočítate aj:

• čoho symbolom sú v diele „nekonečné konce“
• aké sú úlohy románu a románopisca
• aká budúcnosť čaká knižnú kultúru a literatúru
• v čom sa slovenská literatúra líši od iných

Kedy ste začali písať svoj prvý román?

Niekedy v marci 2020, tesne pred prvými coronovými opatreniami a mojim návratom z Indie. Vtedy som ešte nepísal tento román, písal som iba mustru budúcej poviedky, potom som ju na čas odložil. Prvotný podklad sa postupne pretváral do románu, jednotlivé situácie a úvahy sa rozvetvovali ďalej, až napokon vznikla 300-stranová kniha. Celé to trvalo asi dva roky.

Čo ste robili v Indii?

Prvýkrát som tam šiel na jeseň 2019 so skupinou kamarátov asi na dva týždne. Prechodili sme Varanasi, Haridwar, Rišikeš, spali sme v Himalájach a veľmi mi to celé učarovalo. Vedel som, že sa ešte musím vrátiť. Netušil som však, že to bude tak skoro a presne na prelome rokov budem cestovať naspäť.

Takže spontánne rozhodnutie?

Nie celkom. Zhodou okolností mi vtedy v Bratislave končil podnájom, a napadlo mi, že kým nájdem niečo iné, môžem bývať v Indii. To bol prvotný impulz, v skutočnosti sa vo mne odohrávalo mnoho ďalšieho – začal som nad vecami, životom aj mojím smerovaním viac premýšľať. Skrátka: čo chcem a nechcem robiť. A na to treba čas. Rozviazal som preto všetky externé spolupráce s agentúrami (vtedy som pracoval na voľnej nohe ako manažér sociálnych sietí), kúpil som si letenku, zaplatil mesačný jogový kurz a ďalej som už nemal plán. Chcel som v Indii len na chvíľu zostať a žiť. Víza boli štandardne na tri mesiace, a tak som mal aspoň toto ohraničenie. Vracal som sa v polovici marca, priamo do „corony“, čo bola veľká facka, no keby som túto cestu takto nenaplánoval, pravdepodobne by som ju už neuskutočnil. Určite nie v dohľadnom čase.

Čo všetko ste v Indii celé dni robili?

Prvý mesiac výhradne jogu, či ma veľmi sprítomnilo a po kurze som ešte cvičil po vlastnej osi dva-trikrát denne. Prirodzene som tak inklinoval k aktivitám a práci, ktorá ma baví najviac: k umeleckej tvorbe a literatúre. Okrem cvičenia jogy som teda každý deň písal a zvyšok času čítal. Bol som ako v nejakom vzduchoprázdne, kedy som sa konečne sústredil iba na to, čo som chcel, ale i bytostne potreboval. Práve tu vznikli poviedky, ktoré som neskôr – ako prvé – uverejnil v Romboide a získali mi aj prvé ocenenie v literárnej súťaži. Nevravím, že za všetko môže návšteva Indie, no minimálne mi vytvorila podmienky, ktoré som v danej chvíli (aj keď som si to možno celkom neuvedomoval) najviac potreboval. Okrem toho, keby som sem znova nezavítal, pravdepodobne by som nerozpísal ani tento román (aj keď je o niečom úplne inom, nie o zážitkoch z Indie). Posledná vec, ktorú som si odtiaľ odniesol, bol životný režim. Dodnes vstávam o štvrť na šesť a pracujem na veciach, na ktoré by som pri ostatnej práci nemal už toľko času. Pochopiteľne, prioritne ide o písanie.

Kniha, ako je už z názvu jasné, je o nekonečných koncoch. Prečo „nekonečné konce“? Čo symbolizujú?

Veľmi zoširoka by sa dalo povedať, že sú symbolom relativity. Skrátka: nie všetko musí byť (a ani nie je) vždy také, aké sa javí. Je to vždy na pohľade/postoji toho daného človeka (čitateľa). Aj preto v knihe dodatočne skúmam významy niektorých pojmov: čo znamená, že človek „existuje“? Kde v čase sa nachádza slovo „čoskoro“? Súvisí poznanie zakaždým s určitým pokrokom? Čo pre človeka znamená jeho tvár? A takisto – kedy vieme hovoriť o skutočnom, definitívnom konci? Vždy predsa niečo nasleduje, no na druhej strane môže koniec nastať aj celkom nebadane, že si ho nikto ani nevšimne… Pre každého bude tá kniha pravdepodobne o niečom inom. Bude znamenať niečo iné.

Do akej žánrovej kategórie by ste zaradili svoju knihu?

Nikdy som v týchto intenciách nepremýšľal. Nesadol som si k stolu a nepovedal si: teraz idem napísať detektívku, ľúbostný príbeh alebo sci-fi. Áno, pri týchto žánroch si aspoň každý vie predstaviť, kde sa hýbeme, a čo približne sa dá od nich očakávať. Knihy, ktoré nemajú toto zaradenie sa automaticky dostávajú mimo záujmu, sú akési „chybné“. Prečo by som mal čítať niečo, o čom nič neviem?

Preto som si jedného dňa povedal, že to bude filozofický román. Veľmi som tomu síce nepomohol, aj tak nikto nevie, čo si má pod filozofickým románom predstaviť. Je to román o filozofii? Román, v ktorom sa premýšľa? Ktorý v sebe rieši morálne či iné otázky? Nikto s istotou nevie.

Kniha obsahuje i viacero esejistických úvah. Prečo si myslíte, že do románu patrí niečo také? 

Na to je podľa mňa jednoduchá odpoveď: románová kompozícia sa vďaka nim „odľahčí“, stáva sa slobodnejšou a menej vážnou. Robili to predsa už Kafka, Robert Musil a s nimi mnohí ďalší. Stavali sa proti povinnosti vnucovať čitateľovi ilúziu reality, a tým inštinktívne prinášali niečo nové – modernú estetiku, v ktorej im už nešlo o psychológiu postáv ani o dej. Zaujímala ich téma, ktorú mohli objavovať iba prostredníctvom románu a formou, akou ho zostavovali, plnili svoj zámer.

Ako by ste definovali pojem „román“ a čo pre vás znamená? 

Úlohou románu podľa mňa nie je dávať odpovede (čitateľ v ňom nemá nachádzať jasné stanoviská), má skôr klásť otázky. Otvárať s čitateľom dialóg. Pozývať ho: poď so mnou premýšľať, spochybňuj to, čo je napísané, never tomu, a tým spolu so mnou dotváraj môj text. Stanislav Rakús raz povedal: „Autor je ten, ktorý vytvára, ale čitateľ je ten, ktorý dotvára. […] Dielo do polovice napíše autor a z druhej polovice ho dopisuje múzický typ čitateľa.“ To je presne ono.

Autora pri písaní zvádza každú svoju myšlienku obrniť proti akýmkoľvek námietkam a mať na všetko jasnú odpoveď. Nie je však politik, aby ostatných presviedčal o vlastnej pravde. Aj preto si myslím, že najväčšie diela nie sú tie, ktoré sa snažia zachytiť dobové prostredie a skutočnosť, ale skôr diela čisto fiktívne, avšak skúmajúce ľudské bytie, a to spôsobom, akým ho môže skúmať iba román. Ktosi povedal: „Poznanie je jediná morálka románu.“

Aká budúcnosť podľa vás očakáva knižnú kultúru a literatúru? 

Nechcem robiť žiadne proroctvá, no v tejto otázke som skôr pesimista. Literatúra je zo svojej podstaty veľmi pomalá, no doba sa čoraz viac zrýchľuje, čo zákonite nejde k sebe. Musí sa preto buď spomaliť doba, alebo zrýchliť literatúra. Žiaľ, sledujem, že sa deje skôr to druhé. Veď aj preto sa píše čoraz viac poviedkových kníh alebo noviel, tvorba sa často uverejňuje priamo na internete a knihy sa hromadia v policiach ako poháre z turnajov, na ktorých len z času na čas utrieme prach alebo sa nimi pochválime svojej návšteve. Možno je môj pohľad skreslený a obmedzený iba na kultúru našej krajiny, možno nejde o globálny fenomén. Vnímam náznaky, no snažím sa ich potlačiť alebo na ne aspoň príliš nemyslieť.

Zakazovanie veľkých diel, často kvôli „politickej korektnosti“, sa však celkom ignorovať nedá…

Nuž áno, cenzúra je tu i dnes a postupne naberá na moci. Ani nezrátam koľko takých prípadov bolo len za posledný rok. Zákaz predaja Orwellovho románu 1984 v Bielorusku, vyradenie Spiegelmanovej knihy Maus z amerických škôl (údajne kvôli „vulgarizmom a nahote“, a to napriek tomu, že v minulosti získala Pulitzerovu cenu), zmena názvu románu Desať malých černoškov od A. Christie, ktorá sa už vo francúzštine volá „Bolo ich 10“, ale aj v slovenčine dostala názov „Neostal ani jeden“… Na jednej anglickej univerzite dokonca urobili zoznam „príliš náročných” kníh, ktoré študentom zakázali čítať. Neuveriteľné.

Čo čítate a čo ste čítali zo slovenskej literatúry? A zo svetovej? 

Z tej svetovej teraz čítam štvrtý zväzok Proustovho Hľadania strateného času, Foucaultovu Históriu šialenstva, začítavam sa do novej knihy Jóna Kalmana Stefánssona a k tomu ešte počúvam Vonnegutove Raňajky šampiónov, ktoré pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia nahral a odvysielal Český rozhlas. Vždy je to viac kníh cez seba. Možno za to môže netrpezlivosť a možno si to takto nejako podvedome organizujem. Ktovie.

Sú tu však aj knihy a autori, ku ktorým sa periodicky vraciam, čím sa azda zaraďujú do akéhosi pomyselného rebríka „tých najlepších.“ Zo slovenskej literatúry sú to napríklad Pišťanek, Vilikovský, Dušek, Rakús, Krajňak, zo svetovej veľmi rád čítam Musila, Zweiga, Diderota, Kafku, Kunderu, Camusa, Mrożeka, Dovlatova, Bulgakova… Ten zoznam by bol veľmi dlhý.

Potom sú tu ešte takzvané „povinné jazdy“, ktoré si zväčša prečítam iba kvôli tomu, že sa o nich hovorí a mal by som si na ne vytvoriť názor. Zväčša sú to knihy, ktoré vyvolajú iba náhle vzrušenie, eufóriu, chytia sa nejakej aktuálnej spoločenskej či politickej témy, no z dlhodobého hľadiska nie sú zaujímavé. Neprinášajú nič nové, konštatujú, čo tu teraz, pred nami je. I keď často štylisticky veľmi dobre zvládnuté. Ale netvrdím, stane sa tiež, že z týchto „povinných jázd“ sa vykľujú aj brilantne napísané a hodnotné knihy.

Aké sú podľa vás špecifiká slovenskej literatúry? Ak také sú. Je slovenská literatúra porovnateľná s tým, čo sa píše inde?

Odpovedať na túto otázku z pozície slovenského autora je veľmi ťažké. Pretože čokoľvek poviem, automaticky by sa malo vzťahovať aj na mňa. Chvála aj kritika. Z toho dôvodu sa skúsim z tejto literatúry na chvíľu vyňať – nie však preto, že by som do nej nepatril, veď píšem po slovensky aj tu momentálne žijem, ani preto, že by som bol lepší či horší ako ostatní slovenskí autori, urobím to skrátka preto, aby som sa mohol odosobniť a túto odpoveď sformulujem výhradne ako čitateľ.

Spomínam si na jeden príbeh, ktorý mi rozprávala istá známa. Bol o nemenovanom slovenskom spisovateľovi (na jeho meno si totiž nespomínam), ktorý sa rozhodol písať memoáre svojej malej dediny a zapisoval tam každú udalosť, každú škriepku v krčme, čokoľvek, čoho bol svedkom. Poznal sa s každým v dedine, a tak sa takmer všetci obyvatelia, prirodzene, do knihy aj dostali. Knihu potom vydal, asi vlastným nákladom, a keď bola hotová, chodil dom po dome a ponúkal ju svojim susedom. Tí sa, samozrejme, potešili, veď boli v knihe, a to prostredie dôverne poznali. Knihu si kúpili, čítali a spisovateľ vypredal celý svoj náklad. Všetci boli spokojní. Spisovateľovo meno však nikto mimo tejto dediny nepozná.

Nechcem tým povedať, že takto stojí slovenská literatúra v medzinárodnom kontexte (to by som mnohých autorov a ich diela urazil a tiež by som klamal), snáď ale nepreženiem, keď poviem, že slovenská literatúra je často veľmi sebastredná a, ako by som to povedal, býva tiež veľmi „lokálna“. Samozrejme, nedá sa tým zaškatuľkovať celá slovenská literatúra. Máme mnoho skvelých autorov (niektorých som menoval v predchádzajúcej otázke) a kníh, ktoré naozaj sú porovnateľné s tým, čo sa píše inde. Veď to potvrdzujú aj medzinárodné ocenenia. Avšak už len v porovnaní s Českom nám stále chýbajú Hrabalovia, Čapkovia, Kunderovia či Seifertovia. Možno je to otázka osobnosti, možno prostredia, v akom ich diela vznikajú a možno len otázka propagácie. Neviem.

Čo predpokladáte že vás čaká v spisovateľskej budúcnosti a čo by ste chceli, aby vás čakalo? 

Moje proroctvá a túžby sú v tomto smere irelevantné a môžem si ich nechať jedine pre seba. Viem, že budem písať ďalej, no ostatné smerovanie určuje napokon čitateľ.

Píšete už ďalšiu knihu?

Píšem, ale zatiaľ poviem iba toľko.