Neďaleko sedela skupinka ľudí, ktorá, ako neskôr vysvitlo, pozostávala z členov rovnakej rodiny v troch generáciách. Každý z nich sa správal na svoj vek a skúsenosti primerane.
Ako bolo od začiatku jasné, stál pred nimi spoločný problém, ktorému museli čeliť a ktorý zakrátko prerástol do pomerne hlučnej škriepky. Iniciátorkou sporu bola matka (stredná generácia), ktorá vyhŕkla na starých rodičov detí, že sa v istom bufete a pri konkrétnych zvieratách (vymenovala surikaty, tigre a ľadového medveďa) zdržali pridlho a kvôli tomu už nestihnú vidieť žirafy. O necelú hodinu im totiž odchádzal autobus domov, ktorý už nebolo možné zameniť za iný druh dopravy.
Skrátka: celý výlet bol skazený a zle naplánovaný.
Kto však za to niesol zodpovednosť? Rozplynula sa medzi všetkých a vďaka tomu zanikla. Čo sa ale potom stalo s nahromadeným hnevom? Ten predsa musel niekam dopadnúť! Nevieme presne. Môžeme povedať iba toľko, že zostal visieť vo vzduchu, kde ho neskôr vdýchol náhodný spoluobčan alebo návštevník zoo.
Rodina zurážaná na samých seba a hľadiac do zeme nakoniec odkráčala na najbližšiu stanicu, kde nastúpila do karosérie modrého autobusu. Deti si vybrali miesta pri okne.
Text pôvodne vyšiel na mojom blogu Denníka N.