Je podľa mňa prinajmenšom pozoruhodné, ako si človek v závislosti od situácie, v ktorej sa aktuálne nachádza, dokáže prispôsobovať svoj životný príbeh a hľadať v minulosti náznaky či logické stvrdenia, aby mu to, čo práve prežíva dávalo aspoň aký-taký zmysel.
Prečo píšem? Túto otázku som si nikdy predtým nekládol. Robil som to celkom intuitívne, písanie skrátka priliehalo k mojej introvertno-kreatívnej povahe. Po vydaní mojej prvej knihy mi ju však začali klásť iní, čo je ešte oveľa horšie, pretože som musel odpovedať, ideálne tak, aby to znelo rozumne a dávalo celé zmysel. Musel som teda svoj životný príbeh vyskladať nanovo (respektíve ho vôbec nejako vyskladať) a vybrať z neho to, čo potrebujem.
Písať som začal už ako osem či deväťročný, kedy som už vedel pomerne stabilne držať pero v ruke a to, čo som ním napísal sa dalo aj prečítať (táto schopnosť mi pribúdajúcim vekom postupne zas odišla). Svoju prvú knihu som si sám ilustroval, mala zhruba desať strán a vyšla iba v jedinom origináli, ktorý je dodnes niekde v krabici u mojej mamy. Volala sa Bogey a jeho dobrodružstvá a bola inšpirovaná mojou obľúbenou rozprávkou Detektív Bogey. Bol to taký červík v klobúku, ktorý riešil rôzne spletité prípady a mňa to ohromne fascinovalo. O tom bol, myslím, aj ten môj príbeh: zlodeji išli vykradnúť banku a nakoniec skončili vo väzení. Zápletka hodná románu.
Vplyvom viacerých faktorov, ale asi najmä školského systému a prostredia, v ktorom som vyrastal, som však načas umeleckú tvorbu opustil (nie však celkom) a začal som sa viac zaoberať tvorbou časopisu. Prvotne som ho robil sám – jeho súčasťou boli zväčša i komiksy či iná „kultúrna“ príloha –, potom zanikol, lebo som sa spojil s ďalšími spolužiakmi a založili sme nový časopis. Dodnes si pamätám, ako som bol nadšený z farebnej tlačiarne, ktorú mal doma niektorý zo spolužiakov, a mohol tak časopis tlačiť vo farbe a vo viacerých kópiách. Náklad sa zväčšoval možno aj na desiatky kusov a distribúciu sme si robili sami – priamo do schránky všetkým spolužiakom.
Potom sa kolektív zmenil, my sme zostarli a celkovo nás začali zaujímať iné veci. Ja som napríklad začal jazdiť na skateboarde, čo ma držalo niekoľko rokov a dokonca som aj vyhral jedno celoslovenské finále závodu, ktorý sa vtedy konal na Námestí slobody v Bratislave. Vtedy som mal asi prvýkrát svoje meno v tlačenom časopise, ktorý som sám nevytváral.
Na strednej a na výške už boli rôzne školské časopisy či portály, do ktorých som, prirodzene, prispieval a v momente, keď som sa už začínal živiť sám, som si povedal, že by som zato snáď už mohol mať aj zaplatené, a tak som nejaké svoje články poslal do pár redakcií a následne som začal byť plateným redaktorom. Túto prácu neskôr vystriedala práca v agentúrach, kde som už pracoval ako „špecialista na obsah“ a neskôr tiež ako „špecialista na marketing“. Ako človek s istou dávkou súdnosti a morálnymi zásadami, ktoré sa mi počas tých rokov formovali, som však túto reklamnú prácu dlho robiť nevydržal a postupne som sa vracal naspäť k písaniu, redaktorskej práci a, paradoxne, keď som dokončil školu, vrátil som sa, dalo by sa povedať i „naplno“, opäť tam, kde som začal – k umeleckej tvorbe (i keď tu a tam som do šuplíka vždy niečo písal). Napísal som a uverejnil zopár poviedok, no písal som aj kadečo iné, následkom čoho ma písanie a celkovo premýšľanie nad literatúrou pohltilo natoľko, že som na čas nikde nepracoval, odišiel som na tri mesiace do Indie, a keď som sa vrátil, v notebooku som mal už rozpísaný svoj prvý román (vtedy som to o ňom ešte, pochopiteľne, nevedel).
A teraz som tu.
A že kedy a kde píšem? Napriek priamočiarosti otázky je odpovedí na ňu až príliš veľa. Záleží asi na tom, čo kto považuje za „písanie“. Mohol by som odpovedať, že spravidla píšem skoro ráno za pracovným stolom do notebooku, no v skutočnosti „píšem“ aj inokedy a inak. Na prechádzkach do zápisníka či mobilu, do vytlačených rukopisov, na papier vsunutý do písacieho stroja (ktorý používam z akejsi neurčitej nostalgie za svetom bez internetu a mobilov), no píšem aj keď zaspávam, píšem aj keď spím a možno na to vzápätí zabudnem. Zapisovať si to všetko má však jednu výhodu: keď sa k tomu po mesiacoch, rokoch vrátim, zisťujem, že určité myšlienky majú niečo spoločné, čo v istý moment môže slúžiť ako námet pre ďalšiu knihu. No rovnako tak to nemusí slúžiť vôbec k ničomu. Taký je už údel písania, ktoré ma – ďakujem tomu, kto to tak zariadil – sprevádza celý život.
Text pôvodne vyšiel na literárnom portáli Sieťovka.sk v rámci ankety so spisovateľmi s názvom „Prečo, ako, kedy a kde píšem.“