Zvykla hovorievať: Položte mi otázku a ja vám na ňu odpoviem. Akú by ste jej položili vy? Nie je to ľahké, prirodzene, veď o nej nepadla ani zmienka. No čo na tom záleží? Sú predsa otázky, ktoré sa dajú položiť komukoľvek – peknému, škaredému, múdremu, hlúpemu, zaujímavému, nudnému, a platí to, samozrejme, pre obe pohlavia. Takže máte? Nechajte radšej tak…
Pravda, žene ako táto sa otázky kládli ľahšie, než mnohým iným. Je to zvláštne, lebo vskutku nebola ničím zaujímavá. Áno, bola krásna ako príroda na jar: do spoločnosti nosila honosné šaty, z ktorých rovnomerne vyčnieval ľavý a pravý prsník, vlasy si každé ráno vlnila natáčkami a nedokonalosti pokožky a duše prekrývala púdrom a náznakom úsmevu. Ale v čom bola skutočne iná? To je tá otázka! No počujete odrazu to ticho?
Ktosi by povedal: Ticho je súčasťou krásneho života. Nemyslite si však, že to bol prejav našej panej. Jej ticho bolo iné. Bolo plné napätia, hrôzy, potlačených citov. S krásnym životom nemalo nič spoločné. A odpoveď na otázku? Slovami panej: Nenúťte ma hovoriť o niečom, čo mi nie je vlastné. A mala pravdu. Napokon ako my všetci.
Kým teda bola táto záhadná žena? Pre mnohých krásnou slečnou tmoliacou sa po večierkoch a návštevách, pre iných učiteľkou tanga (stále však krásnou učiteľkou tanga) a pre zvyšok už len vnučkou a dcérou. Skrátka a dobre, tých nemálo identít musela každý deň vtesnať do svojho útleho tela a za žiadnych okolností nevybočiť čímsi podivným z ich plnenia. Nečudo, že keď prišla z návštevy domov a osamotená a nahá sa ocitla pred zrkadlom natiahnutým od stropu až po zem, namiesto pyšného zvolania iba potajme hlesla: Som taká unavená.
Možno sa vám to pri pohľade na fotografiu, čo máte pred nosom, ani nezdá. Žena na nej vyzerá byť čulá, plná života, šťastná. Ako inak. Bola predsa na večeri so svojím vtedajším milencom u jeho priateľa – akéhosi Janka, literáta. Prirodzene, že bol zvedavý a pýtal sa panej jednu otázku za druhou. Okrem iných napríklad aj: Čo je vaše tajomstvo? Odpoveď však splynula v známom tichu, po ktorom sa jej tvár, ako by napísal sám Janko, zapálila slabým rumencom. S prikrčenými viečkami pozrela do zeme a nechala sa ďalej viesť. Iba občas zahútala niečo nevinné a všeobecne platné: Máte to tu pekné, jedlo bolo chutné, a tak ďalej, a tak podobne. Či už to bolo tak, alebo úplne naopak, nik nepoprie ani nepotvrdí.
Isté bolo ale jedno – po chutnej večeri navrhol spisovateľ váženým hosťom spoločnú fotografiu. Áno, tú. Tú, na ktorú sa ešte vždy dívate a každým novým slovom či myšlienkou sa pred vašimi zrakmi mení. Tento istý (alebo aspoň v niečom podobný) obrázok visí dnes spolu s ďalšími v našom národnom múzeu. Nemyslite si však, že kvôli tej panej. To by bolo smiešne.
Vo výsledku sa ale nič nemení: národ si ju bude pamätať. Bude si ju pamätať, premýšľať nad ňou vo vlastných podmienkach a tvoriť nezmyselné príbehy, akým je ostatne aj tento. Položte mi otázku a ja vám na ňu odpoviem. Už máte?
Viem, že mnohí pátrate po mene, no môžem pre vás spraviť jediné: upriamiť váš zrak z podivného obrázka o kúsok nižšie, kde čnie, pre našu ženu osudný a určujúci, tenký štítok s označením. Napriek pochybám ale nik medzi živými nezaprie, že i dekády po jej smrti je skrátka presný a úplný. Nakoniec, venoval jej nesmrteľnosť; i keď zastretú a plnú rozpakov. Vedľa mien oných dobrých priateľov stojí tu už na veky: neznáma dáma.