Pamätám si dva prípady, keď som kvôli svojej tvrdohlavosti takmer zomrel.
V prvom som mal asi šesť rokov, keď sme s mojím o štyri roky starším bratom dostali od mamy veľké balenie slaných praclíkov. Pozerali sme televíziu a mama položila balenie rovno pred nás. Mohli sme s ním urobiť v podstate len dve veci: spravodlivo sa oň podeliť a v pokoji ho zjesť, alebo sa naň vrhnúť ako divá zver a zhltnúť, čo sa nám do hrdla vošlo. Znova zopakujem, že som mal šesť rokov a brat desať, inými slovami: vybrali sme si druhú možnosť.
Bez udania dôvodu či pravidiel hry sme začali súperiť o to, kto zje naraz väčšie množstvo praclíkov. Vlastne nie, bolo to inak. Každý sme mali z praclíkov pripravenú rovnakú kôpku a súperili sme, kto ju zje skôr. Po chvíli sme mali obaja neuveriteľné sucho v ústach, no i tak sme sa ešte navzájom dokázali utvrdiť v dosiaľ nevyslovenom a jedinom pravidle hry: Nezapíjať! S odstupom času už dokážem povedať, že som v tomto boji precenil jednak rýchlosť žuvania, ale taktiež kapacitu úst. Znamená to, že som praclíky tlačil do úst rýchlejšie, ako som ich stačil prehĺtať, v dôsledku čoho som sa – celkom logicky – začal dusiť. Tvár mi pokryl rumenec a oči som mal odrazu oveľa väčšie než obvykle.
Táto skutočnosť odviedla pri hre bratovu pozornosť a nápomocne ma začal búchať po chrbte. Nepomáhalo to.
V panike dobehla na pomoc mama, ktorá začala kričať, nech všetko okamžite vypľujem, či nemáme nič lepšie na práci a ďalšie výčitky, na ktoré si už nespomínam. Skrátka: zľakla sa. Ja som však nemohol. Nemohol som nič vypľuť – znamenalo by to prehru, zlyhanie. A tak som žul ďalej, pritom sa dusil a počúval okolitý ruch. Brat ma napokon z celej sily ešte raz buchol po chrbte a zabehnutý praclík konečne vybehol späť do úst. Ruch zastal, všetci sa tešili, no ja najviac. Vďaka incidentu som totiž získal pár sekúnd k dobru. Z kôpky som vzal do hrste zvyšok praclíkov, natlačil si ich do vysušených úst a žul a žul… Žul som, až pokým som neprehltol poslednú omrvinku, ktorá znamenala koniec hry. S hrdým, ale i potmehúdskym pohľadom som pozrel na brata, ktorý sa ma ešte vždy snažil dobehnúť. Márne. Praclíkovú vojnu som vyhral.
Druhý prípad sa udial asi o rok alebo o dva neskôr, už si presne nepamätám. Boli sme u strýka na jeho dome, bolo leto a na dvore mal napustený niekoľkometrový bazén. Najradšej som v ňom plával pod vodou. Sprvu som vedel preplávať bez nádychu jeden bazén, maximálne bazén a pol, v tento deň som sa však rozhodol, že tento rekord prekonám. Áno, preplávam pod vodou celé dva bazény! To sa stane – vravel som si. A stalo sa. Bojoval som, až sa mi to večer nakoniec podarilo.
Slávil som ako malý chlapec, ktorým som ostatne aj bol, a radoval som sa, že som opäť dosiahol niečo nové, nepoznané. Radosť z prekonaného rekordu však napokon zhatil strýko, ktorý môj celodenný boj sledoval z ležadla na dvore. Pochopiteľne mi zablahoželal, je to predsa správny chlap, no jeho povaha bola vždy ešte súťaživejšia ako tá moja.
Dva bazény boli podľa neho málo.
Nahnevalo ma to. Aké málo? Trénoval som kvôli tomu celý deň! To on dobre vedel, veď zo mňa nespustil oči. Tú poznámku nevyslovil preto, aby mi skazil detskú radosť. Nie, zámer bol iný. Strýko veril niečomu, čomu by som sám neuveril. Veril, že preplávam nie dva, ale tri bazény bez nádychu. Povedal, že ak sa mi to podarí, dá mi sto korún.
Sto korún – vtedy to bol pre mňa nepredstaviteľný peniaz, za ktorý som mohol mať všemožné hračky, cukríky, limonády, a ešte vždy by mi zostalo na dva kopčeky citrónovej zmrzliny s jablkovou. Netrvalo dlho, kým som strýkov návrh súhlasne odkývol.
Mama na našu čerstvú dohodu reagovala nedôverčivým pohľadom (čo je z jej postavenia takmer žiaduce), ktorý venovala najskôr mne, potom strýkovi. Vzápätí som však už, bez náznaku empatie k maminmu oprávnenému strachu o mňa, skočil do vody a začal som sa pripravovať. Dýchal som zhlboka, najprv ústami, potom nosom, a v hlave sa mi javil plán, ako zrealizujem strýkov návrh: kedy sa otočím, kde ušetrím čas a tak podobne.
Dlhšie som už neotáľal, z plných pľúc som sa nadýchol a hlavu som strčil pod hladinu. Začal som plávať.
Prvý bazén som preplával s prehľadom, otočil som sa a pokračoval som v druhom. Po celom dni tréningu som zvládol aj ten, i keď, pravda, na konci mi už bolo trochu na odpadnutie. Takto som to ale nemohol nechať. Ignorujúc nedostatok kyslíka som myslel na praclíkovú vojnu, ale tiež na tých sto korún, ktoré mi strýko sľúbil. V polovici tretieho bazéna som plával skôr už len zo zotrvačnosti a zvyšok si nepamätám. Čo si ale pamätám bol okraj bazéna, ktorý som po doplávaní schytil z posledných síl rukou. Víťazoslávne som vystrčil hlavu spod vody a urobil som asi najväčší nádych vo svojom živote.
Tieto nádychy – či už spod vody, po vykašľanom praclíku alebo ten úplne prvý – predznamenali môj život. A myslím na ne vždy, keď sa čo i len obrazne topím alebo dusím. Lebo viem, že práve tam stojí a čaká na človeka šťastie. Tam – kde si uvedomí vlastnú smrteľnosť a pominuteľnosť, no napriek tomu ide ďalej – sa pred ním vinie onen pestrofarebný život.
Počuješ, Anton Pavlovič?