Stojíš pred svojou bývalou základnou školou, držíš v ruke lopatu, dačo vykopávaš.
Načo to robíš?
Si s niekým. Áno, vedľa teba niekto stojí a povzbudzuje ťa v tom. Chcete niečo ukryť? Zahladiť? Zatiaľ nevieme.
Naberáš niečo na lopatu a bežíš s tým naprieč školou. Tvoj kamarát – rovnako šialený – beží kúsok za tebou a márne sa snaží zadržať smiech.
O čom to celé je? Kam máte namierené? Samé otázky, na ktoré existuje milión odpovedí. Navyše – tie odpovede (ak-tak) prichádzajú celkom spontánne, nenútene, nelámu si hlavu nad tým, či dávajú zmysel, či nejako súvisia s tým, čo bolo. Sú plné živelnosti, živočíšnosti, života – nikto ich nebrzdí a neuzemňuje racionálnym ľudským myslením.
To preto mám tak rád snenie…