Boli Vianoce 2003, mal som deväť a pod stromček som dostal nie zrovna veľkolepý, no pre mňa i tak nevšedný darček. Bol to malý zápisník v tvrdej koženkovej väzbe.
Venoval mi ho môj strýko, čím ma chcel popudiť k ďalšiemu písaniu a tvorbe. Čítal moje rané texty a hoci neboli majstrovským dielom, dačo v nich videl a veril, že azda takto si môžem vybudovať istý zvyk a rozhodnúť sa z mora možnosti, ktoré mi život ponúkal. Kým som si písanie vybral za svoje hobby číslo jedna a neskôr aj za svoju profesiu, ubehol ešte nejaký čas, tú cestu si však nesmierne cením. Ale o tom som nechcel.
Zápisník sa mi ohromne páčil, doslova ma očaril. Určité dary mali jednoducho nado mnou moc, ktorú som nevedel ovplyvniť. Skrátka sa napojili na niečo vo vnútri, čo som nevedel vysvetliť. Predtým to bolo hádam už iba smetiarske auto z Lega Duplo, ktoré som dostal zopár rokov pred touto udalosťou a ktoré bolo niekoľko rokov mojou obľúbenou hráčkou. Nič iné ma nezaujímalo. Niečo podobne sa potom stalo i so zápisníkom.
Ale čím ma mohol osloviť prázdny zápisník? Bol naozaj pekný, to sa mu musí nechať, dobre sa držal v rukách, obálka bola na ohmat prijemná… Čím to bolo asi nie je nutné ďalej skúmať, dôležité je, čo som s ním urobil potom. Ako som ho využil? Toto vás možno prekvapí. Neurobil som s nim vôbec nič. Odložil som ho do najtajnejšej skrýše, aby sa nestratil a nepoškodil, no za celý čas som doň nenapísal jedinú čiarku, jediné slovo či vetu. Prečo? Bolo to pravé tým, ako veľmi sa mi páčil a ja som ho ničím neuváženým nechcel „pošpiniť“.
Svoje autorské pokusy som si teda naďalej písal iba na papier, pripadne do starých zošitov a zápisník som odkladal na časy, keď príde niečo väčšie.
Roky plynuli, moje záujmy aj okolnosti sa menili, no na zápisník som nikdy úplne nezabudol a nezanevrel. Bol ešte vždy tam – na svojom mieste, pokojný a nepopísaný, tak ako som ho pred rokmi dostal na Vianoce. Potom sa moji rodičia rozviedli, náš byt z detstva sa pochopiteľne predal a my sme sa museli narýchlo presťahovať do o dve izby menšieho bytu. Neviem kedy ani ako sa to stalo, každopádne vtedy sa môj obľúbený, nikdy nepopísaný zápisník nadobro stratil.
Pátrať po tom, čo sa stalo a kto bol na vine nemalo cenu, výsledok bol aj tak rovnaký. Môj život zostal bez zápisníka.
No pamätám si ho dodnes! Pamätám si ten deň, kedy som ho dostal, pamätám si jeho veľkosť, jeho prázdne stránky i nezvyčajnú väzbu obtiahnutú umelou kožou. Pamätám si všetko.
Zaujíma ma však jedno: Čo by sa stalo, keby som ten zápisník niekedy našiel? Spoznal by som ho vôbec? Nesklamal by ma svojou fádnosťou? A najmä – mal by pre mňa stále takú hodnotu, akú ma teraz, keď nie je?
Tuším odpoveď, hoci sa ju zdráham vysloviť. No i tak to skúsim. Bolo by to s najväčšou pravdepodobnosťou rezolútne „nie“. Prečo? Zápisník by som možno časom konečne využil a ak aj nie, časom by skrátka zapadol medzi ostatné veci. A napriek tomu, ako ma prvotne očaril, napokon by svoje čaro stratil a ja by som zabudol.
Preto si myslím, že niekedy nie je naozaj zlé (práve naopak!) určité veci stratiť alebo dokonca vyhodiť. Najmä ak ide o niečo, k čomu nás viaže silné citové puto. A aj keď to znie tvrdo, pravé táto udalosť nás môže naučiť, aký skutočný význam pre nás tieto veci majú a aké sú pre nás dôležité.
Pochopiteľne, že nejde len o tie veci. Nejde o ne vôbec. Ide o zážitky s nimi spojené a významy, aké sme im dali. A vtedy je už jedno či vec fyzicky držíme v rukách alebo nie. Ak má pre nás osobitý význam, zapamätáme si ju. A to má najvyššiu cenu.Veď ako inak by som mohol napísať o stratenom zápisníku?
Text pôvodne vyšiel na mojom blogu Denníka N.