Text pôvodne vyšiel v Romboide 9-10/2023 na stranách 54-61.
Prvá správa o tom, že Milan Kundera venoval knižnici v Brne svoj archív, sa objavila v lete 2020 s informáciou, že knihy budú prevezené v ten istý rok na jeseň. Podľa riaditeľa knižnice Tomáša Kubíčka bol tento Kunderov „dar“ nielen odkazom pre českých čitateľov, ale i komentárom spisovateľovho vzťahu k Brnu, ktoré bolo jeho rodiskom. Bola to potešujúca správa nielen pre jeho fanúšikov, ale rovnako aj pre kritikov a ľudí, ktorí sa zaujímajú o Kunderov život a dielo. Bolo však zrejmé, že presun Kunderových diel nebude jednoduchý, čo napokon potvrdilo aj oficiálne otvorenie knižnice, ktoré sa uskutočnilo až pri príležitosti Kunderových 94. narodenín v roku 2023, teda takmer s trojročným oneskorením. Čakanie však rozhodne nebolo na škodu, pretože výsledok práce Moravskej zemskej knižnice v Brne (kde je Kunderova knižnica umiestnená) je naozaj úctyhodný.
Keď sme sa v redakcii rozhodli, že posledné tohtoročne dvojčíslo Romboidu (9-10/2023) venujeme Milanovi Kunderovi, bez zaváhania som si kúpil cestovný lístok do Brna a rozhodol som sa preskúmať tento svetový unikát na vlastné oči. Do Brna som prišiel už cez víkend – jednak, aby som znova nasal neopísateľnú atmosféru tohto mesta, a jednak, aby som dobehol resty, ktoré sa na toto mesto a ku Kunderovi viazali.
Ešte pred návštevou samotnej Knižnice Milana Kunderu som sa rozhodol vybrať električkou k jeho rodnému domu na Purkyňovej ulici číslo 6, ktorá je, mimochodom, od knižnice vzdialená len zopár minút. Cestoval som z druhého konca mesta a cesta bola pomerne príjemná, i keď enormne horúca – vonku bolo cez tridsať stupňov, čo, predpokladám, ochromilo aj klimatizáciu v celej električke. Na ľuďoch bolo cítiť aj vidieť pohoršenie, ktoré dokonale stelesňovala prísediaca pani s troma ruksakmi a kvapkami potu na čele, ktorá si pre seba nadávala, aké je teplo a prečo práve v tomto spoji nefunguje klíma. Cesta napriek všetkému ubehla rýchlo, zastali sme na zástavke Dobrovského, kde som vystúpil, a periférnym videním som zbadal, že za mnou vystupuje aj hundrajúca pani. Zamieril som rovno na Purkyňovu 6, kde stála útla vilka so zelenou bráničkou a dnes už, pochopiteľne, s iným menom na zvončeku. Ženským. Vilku som si pofotil a tým sa v princípe celý výlet skončil, nebolo tam ďalej čo robiť. Napriek tomu som ešte prešiel na opačnú stranu cesty, odkiaľ som urobil poslednú fotografiu, a vtom som uvidel pani s ruksakmi kráčať po chodníku na druhej strane. Nebolo by na tom nič zvláštne – vystúpili sme predsa na rovnakej zastávke –, teda až do okamihu, keď pristúpila k zelenej bráničke, kde ju uvítal rozradostený psík s mačkou. Otvorila bráničku a s úľavou vstúpila dnu. Najprv som tomu nevedel uveriť – aká je pravdepodobnosť, že v rovnaký deň, v rovnakú hodinu a minútu cestujeme rovnakou električkou na rovnaké miesto? S tým rozdielom, že jeden z nás sa vracal domov. Isteže mi napadlo, že za ňou zájdem, niečo sa jej opýtam, možno o rodine Kunderovcov niečo vedela. Potom som si však spomenul na svoje sťahovanie z detstva, keď sme náš starý byt prenechali celkom neznámej mladej rodine. Moji rodičia sa s nimi stretli – pri podpise dokumentov – no iný kontakt nemali, ja som tých ľudí nikdy nevidel. Čo by asi povedali o našej rodine? Preto som to nechal tak a vybral som sa zamyslene ďalej.
Čo ma na tom mieste bezprívlastkovo fascinovalo, bola veľká reklama na jogové štúdio, ktorá visela na vedľajšej vilke, nikde však nebola ani drobná zmienka o tom, že tu kedysi žil a vyrastal jeden z najväčších českých i európskych spisovateľov. Išlo o (autorov) zámer? Možno. Nezáležalo na tom.
S uloženými spomienkami na túto „návštevu” som sa na druhý deň vybral do Moravskej zemskej knihovny, do Knižnice Milana Kunderu, v ktorej som sa mal neskôr stretnúť s riaditeľom Tomášom Kubíčkom. Osobitné čaro tejto návšteve dodávalo, že pán Kubíček sa uplynulý víkend vrátil od Kunderovcov z Paríža, odkiaľ dal previezť zvyšok Kunderových kníh, ktoré chcel mať autor pri sebe a ktorými sa inšpiroval. Ale o tom neskôr.
Vstúpil som do knižnice, kde ma srdečne privítala pani, ktorej, podobne ako mne, nechýbalo nadšenie z tohto miesta a zápal pre Kunderovo dielo. Ako mi hneď v úvode prezradila, interiér knižnice je inšpirovaný práve bytom Kunderovcov v Paríži. Dizajnéri pracovali s rovnakými farbami nábytku, snažili sa vybrať obdobné lustre a podobne. Priestor okrem toho dopĺňali Kunderove kresby, ktoré sú známe najmä z cudzojazyčných vydaní jeho kníh, a zopár jeho fotiek. Detaily, ktoré vo výsledku zavážia.
No najpodstatnejšie bolo, že v knižnici je dostupné celé Kunderovo dielo: obsahuje nielen jeho románové „opusy“, ale i diela, ku ktorým sa časom nepriznával a nepovoľoval ani ich ďalšie vydania. Je to jedno z mála miest, kde sa dajú čítať aj Kunderove básne (prečítal som si tu jeho Poslední máj), hra Majitelé klíčů a, samozrejme, všetky ostatné diela vo viac ako štyridsiatich svetových jazykoch.
Najväčšia polica v knižnici je, prirodzene, venovaná románu Nesnesitelná lehkost bytí, kde okrem cudzojazyčných vydaní nechýbajú ani limitované edície, ako napríklad jeho „zlaté vydanie“ zľahka pripomínajúce Bibliu, z ktorého každý výtlačok autor osobitne podpísal. Išlo o počin amerického vydavateľstva Easton Press, v ktorom takto vyšlo hneď viacero Kunderových titulov – na internete sa dnes dajú kúpiť za niekoľko stoviek dolárov.
Kunderových fanúšikov môže azda najviac lákať fakt, že množstvo z vystavených kníh (českých vydaní aj prekladov) obsahuje priame autorove poznámky a korektúry, pretože aj po publikovaní diela stále hľadal čo najvýstižnejší ekvivalent konkrétnych slov. Svoje diela i preklady skrátka neustále upravoval a cizeloval.
Fascinujúce tiež bolo, že sadzba Kunderových diel sa ani napriek rôznorodosti obálok a vydaní v zásade nelíšila. Žiadne extra ilustrácie, ktorými by odvádzal čitateľovu pozornosť, ani nič podobné: len text, ktorý dodržuje ním zvolenú formu, teda so zreteľne označenými kapitolami, ktoré ideálne začínajú na samostatnej strane, s primeranou veľkosťou písma a optimálnym riadkovaním.
Časť knižnice je venovaná časopisom, v ktorých Kundera publikoval. Nachádza sa tu napríklad hneď niekoľko vydaní The New Yorker, kde mu vychádzali eseje, a mnohé iné. Ostatné periodiká sa aktuálne digitalizujú a budú dostupné online.
Okrem toho sa tu dajú nájsť aj diela, do ktorých Kundera napísal predslovy či doslovy (napríklad kniha Francisa Bacona), ako aj originálne vydanie The Paris Review s Kunderovým rozhovorom.
Ako som už naznačil v úvode, zvyšok knižnice Milana Kunderu (teda diela, ktoré nepísal on) sa sem mal presunúť neskôr. Nikto však netušil, že tá chvíľa nastane po jeho smrti, teda v rovnaký rok, ako bola knižnica otvorená.
Keď som sa v knižnici stretol s riaditeľom Tomášom Kubíčkom, poukazoval mi fotky z Kunderovho parížskeho bytu, ktorý tiež tak trochu pripomínal knižnicu. Azda na každej stene boli po celej šírke a výške police naplnené knihami – knihami, ktoré sa práve v tom čase (koncom augusta) sťahovali do Brna. Všetky knihy u Kunderovcov mali svoje čestné miesto a poriadok, teda nič na spôsob bytu Kornela Földváriho (hoci, pravda, i ten mal svoje osobité čaro). A o aké knihy išlo? Ako jeden z prvých som mal zrejme možnosť prezrieť si zvyšok Kunderovej knižnice (zatiaľ iba v sklade, kam boli knihy dovezené presne v deň mojej návštevy), zanedlho však budú všetky exempláre dostupné verejnosti. Medzi knihami bol Kunderovi vždy blízky Skácel, ale napríklad aj Melvillov Moby Dick či menej známe mená ako Bruno Tessarech, rôzne historické tituly a knihy o umení (medzi nimi aj monografia českého sochára a spisovateľa Vladimíra Preclíka, španielske vydanie knihy o umení od mexického autora Carlosa Fuentesa či francúzske vydanie esejí Maxa Broda), súborné diela jeho kolegov z Gallimardu, ktoré vyšli v Plejádach, a množstvo iných. Podľa informácií od riaditeľa Kubíčka ide približne o tonu kníh. Aj v týchto knihách sa často vyskytovali poznámky, komentáre, zaškrtnuté pasáže, ktoré súviseli s Kunderovými esejami či románmi.
Súdiac podľa práve prevezených kníh, ale i kníh dostupných v knižnici, bolo jasné, že kniha ako predmet nebola pre Kunderu ničím posvätným, do čoho by sa nesmelo písať, ohýbať na nich strany a podobne. Práve naopak: kniha bola preňho ničím otvoreným, čo nebolo nedotknuteľné, dotváral, upravoval a pracoval s ňou aj po jej vydaní. V tejto súvislosti by som rád spomenul príhodu s francúzskym vydavateľstvom Gallimard, ktoré vydalo Kunderovo súborné dielo v prestížnej edícii Plejády. Podľa Kubíčkových slov sa majiteľ vydavateľstva Antoine Gallimard niekoľkokrát Kunderu pýtal, či už túto edíciu môžu vydať, či je jeho dielo uzavreté, načo Kundera opakovane odsúhlasil, že ju môžu vydať, a že nič ďalšie už nenapíše. Edícia vyšla a onedlho nato prišiel Kudnera s novou knihou, so Sviatkom bezvýznamnosti. Môžeme to chápať tak, že Kundera svoj príznačný paradox a smiech do poslednej chvíle vnášal nielen do svojich diel, ale aj do toho, ako s nimi pracoval. Bol teda historicky prvý autor, ktorému v Gallimarde vyšlo druhé (tentoraz už naozaj kompletné) vydanie súborného diela.
Poslednou otázkou nateraz zostáva: Čo sa stane s knihami, ktoré budú vychádzať po Kunderovej smrti? Budú aj ony dostupné v jeho knižnici? Odpoveď je jednoduchšia, než sa zdá: práva na všetky nové vydania získala Moravská zemská knihovna, z čoho pre budúcich vydavateľov plynie povinnosť zaslať výtlačok i do Knižnice Milana Kunderu.
Pokiaľ sa Knižnicu Milana Kunderu v Brne rozhodnete osobne navštíviť, na záver ešte dve odporúčania: Ak vás zaujíma, kde všade na svete vyšli Kunderove diela, prezrite si (ideálne ešte pred návštevou) mapu jeho diel: www.mzk.cz/kundera. Počas samotnej návštevy rozhodne neprehliadnite katalóg k výstave knižnice, v ktorom sa okrem podnetných textov od Tomáša Kubíčka či Sylvie Rychterovej nachádzajú aj úryvky z Kunderových diel, ktoré dosiaľ neboli preložené do češtiny a ktoré prekladal sám autor (posledné štyri romány napísané po francúzsky prekladá do češtiny Anna Kareninová. Po slovensky diela vyjdú v preklade Eleny Flaškovej).