K dispozícii bude onedlho…
Niekedy našťastie, niekedy bohužiaľ, človek má päť zmyslov, teda sa zväčša nevie sústrediť len na jednu vec. Robí jedno, vidí druhé a počuje či cíti zas niečo iné. Tak ako Leonard.
Jedol na lavičke svoje raňajky z potravín, pritom sa mu na jazyku rozplývala chuť čerstvého rožka a umelej salámy a ešte vždy sledoval a počúval, čo sa dialo navôkol. Počul monotónne zvuky áut premávajúcich po ceste, do toho mu do uší vial jemný vánok, ktorý občas rozochvel aj jeho starú igelitovú tašku s platňou, čo miestami dopĺňal buchot ťažkých topánok alebo klepot tenkých podpätkov žien, ochotných si pre pár centimetrov navyše zničiť chrbticu a zodrieť chodidlá už beztak polepené náplasťami z krabičky prvej pomoci.
Rovnako ako pri filme bol však zvukový vnem iba akýmsi doplnkom toho, čo sa dialo naozaj – teda toho, čo Leonard počas jedenia videl. Áno, mnohé z tých vecí, čo počul i videl (odhliadnuc od vánku a niektorých áut z vedľajšej ulice), no tých, čo videl a nepriliehal k nim žiaden zo zvukov bolo omnoho viac. Napríklad chodník na druhej strane cesty spolu s opadanými stromami bez listov, plot, ktorý sa tiahol spolu s chodníkom a siahal až pokiaľ Leonard dovidel (za ním bol len akýsi uzavretý a roky neupravený súkromný park, nad ktorým – napriek tomu, že popri ňom roky chodil – Leonard až dodnes nepremýšľal a bral ho jednoducho ako súčasť mesta, ktorú, ako napríklad susedné byty či niektoré obchody, nikdy dôverne nespozná), kratučký trávnik, čo mal v meste vyvážiť tony betónu a dlažobných kociek alebo priechod pre chodcov prepájajúci tieto dve strany dohromady. K čomu mu bol takýto pohľad nevedel sám, no napriek tomu si ho popri mliaskaní rožku so salámou slastne vychutnával.
Pohľad na niečo také čisté a tiché ho nútil zapájať predstavivosť, ako keď maliar stojí pred prázdnym plátnom či spisovateľ sedí pred nepopísaným hárkom papiera. Premýšľal nad tým miestom za plotom, ale najmä nad tým, čo by sa zmenilo, keby to miesto konečne spoznal. Zmenil by sa jeho pohľad, názor na toto miesto alebo dokonca na celé mesto? Doteraz ho bral ako ten nepopísaný hárok či prázdne plátno, no každý dobre vie, že i slovo či farebná čiara môžu zmeniť celkový pohľad na vec. Chcel ísť toto miesto prebádať? Možno, no oveľa viac ho chcel spoznať vo vlastných podmienkach. Preto iba sedel, žul a predstavoval si, čo všetko sa na tomto mieste mohlo udiať, čo napokon spôsobilo, že dnes vyzerá tak, ako vyzerá.
„Určite ide o nejaký skrachovaný súkromný podnik, z ktorého zostali len mreže a tento neupravený park,“ presviedčal sa, no keďže mu takéto tvrdenie nestačilo, pokračoval ďalej. Od myšlienok o bývalom spisovateľskom dome, cez úvahy o sirotincoch sa nakoniec dopracoval k tomu najabsurdnejšiemu a najabstraktnejšiemu, a to k takzvanému (sám ho tak nazval) „cintorínu ľudských hodnôt.“ Prvú pochovali morálku, noblesu, potom kultúrnosť, pokoru a takto to išlo spontánne ďalej. Leonard pritom premýšľal aj o fungovaní takéhoto miesta: Samotným podnetom pre vznik muselo byť ľudské rozhodnutie, že tieto hodnoty už nebude ďalej presadzovať. Rozhodla o tom vôľa väčšiny a ako pamiatku na časy minulé postavili títo ľudia každej hodnote či ideálu nevýrazné pomníky so strohým, jednoslovným pomenovaním. Pochopiteľne, že druhá strana (utláčaná menšina) chodila pomníky pravidelne oplakávať, hovorila o tom svojim potomkom, známym, no i tí po čase vymreli, a tak na cintorín už nemal kto chodiť – tie ideály boli už systémom a fungovaním ľudí dávno zabudnuté, preto investovanie štátu do správy takéhoto miesta (záhradník, vrátnik a podobne) bolo nanajvýš zbytočné a kontraproduktívne, a tak ho potajomky zavreli, ono spustlo a tí dvaja-traja ľudia, čo sa oň predtým starali sa s pomocou Úradu práce skrátka zamestnali inde. No a dnes? Dnes už sú tu len za plotom a zamknutou bránou porozbíjané a ošúchané pomníky, ktorých odkaz už nikto nikdy neprečíta.
Leonard sa pre seba melancholicky pousmial, keď vtom mu náhle do jeho vskutku zaujímavých predstáv, do jeho poetickej chvíle plnej pátosu, vnikol nepochybne skutočný muž, ktorý energicky kráčal popri plote „cintorína“ na druhej strane cesty a ktorý mu čímsi až nápadne pripomínal jeho samého.
Spočiatku ho vnímal len periférnym zrakom a myšlienkami uhýbal niekam inam, no v momente, keď si uvedomil onú podobnosť (vrátane poloprázdnej igelitovej tašky, ktorú ten muž držal) a v momente, keď si začal všímať všetky jeho výstrednosti, spozornel a s visiacim kúskom salámy z úst hýbal očami a hlavou do smeru jeho rezkej chôdze. Všimol si ako kráča strmhlav vpred a sebavedomo prechádza cez nahromadenú kopu lístia na okraji chodníka, ktorej akoby vôbec nevenoval pozornosť. Išiel ďalej akoby neexistovala. Ktovie prečo Leonarda zo všetkých jeho výstredností zaujalo práve toto.
Vzápätí sa však udialo niečo ešte oveľa závažnejšie. Muž pribrzdil pred najbližším priechodom pre chodcov a bez toho, aby sa pozrel doľava či doprava vyrazil sebavedomo na druhú stranu, z ktorej ho s rožkom v ruke a so salámou ústach s údivom sledoval sám Leonard. Čím bol k nemu muž bližšie, tým viac sa začal kontrolovať, a napriek tomu, že si ho muž vôbec nevšímal, dožul sústo, čo mal v ústach, salámu s rožkami prisunul bližšie k sebe a pohľad dosiaľ uprený na muža vrazil náhle do zeme.
Mužove konanie sa nezmenilo. Ešte vždy kráčal strmhlav vpred za svojím cieľom, ktorý mal očividne vopred vytýčený a jasný. (Kam by sa inak toľko ponáhľal?) O to prekvapivejšie preto bolo, keď sa pri Leonardovi náhle zastavil a bez pozdravu či nadviazania očného kontaktu si vedľa neho sadol, svoju igelitovú tašku oprel o kovové nohy na svojej strane a s hlavou vystretou pred seba pozrel cez pravý dolný kútik očí na rožky v mikroténovom vrecku a na otvorený obal s plátkami suchej salámy.
„Môžem sa ponúknuť?“ spýtal sa drzo, no zároveň s takou neuveriteľnou rozvahou, že Leonard prosto nemohol namietnuť, ani nič urobiť. Keď už sme pritom, nemal ani kedy. Onen neznámy pán totiž vonkoncom nečakal na Leonardovu odpoveď či čokoľvek iné, jednoducho konal: bez povolenia si palcom a ukazovákom vybral z balenia niekoľko plátkov salámy, z mikroténového vrecka vybral jeden z rožkov a salámu potom trpezlivo naukladal na plochú stranu rožka. Otvoril ústa, rožok vsunul dnu a potom si z neho s chuťou odhryzol.
Leonard zostal na prísediaceho muža civieť ako obarený, avšak už od počiatku (ešte predtým ako mu vzal salámu a rožok) sa mu na ňom niečo nezdalo. Možno zato mohol štýl obliekania, ktorý až nápadne pripomínal Leonardov vkus, možno niečo iné, no bez ohľadu nato to niečo v Leonardovi vyvolávalo podivný pocit, ktorý si určitý typ ľudí skrátka ťahá so sebou a nezmizne ani keby sa prezliekli, vyzliekli, umyli, ba ani keby si dali transplantovať celé telo. Ten pocit totiž vychádza z ich vnútra. Skrátka: dokým tu budú, bude aj pocit.
„Nech sa páči,“ odvetil Leonard oneskorene a pritom sledoval ako muž vedľa neho mliaskal jeho (beztak nevytúžené, skôr vnútené) raňajky, ktoré si pred chvíľou kúpil. Nemohol si však pomôcť, bol tu ten „pocit“, ktorý mal nad ním moc a bránil mu v akomkoľvek útoku. Urobil preto jediné možné: Z obalu vedľa neho si vybral rovnaký počet salám ako muž, z mikroténového vrecka vytiahol svoj rožok a začal opäť jesť.
Sedeli tak ešte hodnú chvíľu: jedli, pozerali pred seba, no z výrazu ich tvárí sa dalo vyčítať, že hľadia skôr niekde do prázdna, kam nedovidia a nenachádzajúc slov sa oddávajú spoločne strávenému času, ktorý bol pre každého iným spôsobom divný. Keď už bolo príliš dlho ticho a keď neznámy hosť konečne dožul svoje posledné sústo Leonardových raňajok, ukázal prstom pred seba a bez toho, aby sa pozrel na svojho spoločníka začal opisovať situáciu, ktorej mali byť obaja svedkom.
„Pozrite tam,“ povedal prísediaci a vtom si Leonard všimol, že prstom ukazuje na kratučký trávnik na druhej strane cesty. Možno nad ním premýšľal v rovnakých súvislostiach ako on, preblyslo mu mysľou, no vzápätí Leonardovu domnienku vyvrátil dodatočným tvrdením, ktoré sa stalo predmetom ich ďalšej diskusie. „Len sa pozrite na toho bezstarostného vlčiaka, ako sa zvalil na chrbát, ako si veselo šúcha hlavu o tamtú zoschnutú trávu.“
Leonard (vtedy už s prázdnymi ústami aj rukami) reagoval s oprávneným údivom: „Kde? Žiadneho nevidím,“ a pritom niekoľkokrát skontroloval trajektóriu vychádzajúcu z hosťovho prsta a dopadajúcu na miesto v diaľke. Výsledok bol zakaždým rovnaký, nemohol ukazovať nikam inam.
„Tam, na druhej strane, rovno pred nami,“ odvetil muž pokojne a zároveň s neskrývajúcim pobavením z videného. „Asi dakomu ušiel z vôdzky,“ utvrdil sa vo svojom tvrdení, ku ktorému dokresľoval vlastný príbeh. Nestačilo to – naopak, v Leonardovi tieto jeho tvrdenia vyvolali ešte väčší zmätok a pobúrenie.
„Prepáčte,“ pokračoval Leonard neisto, „ale o čom to hovoríte? Žiadneho vlčiaka nevidím!“ zvolal a potom už len stroho doplnil jeho slovám vecnejší a nespochybniteľný základ, čo ostatne robil i muž vedľa neho: „S vôdzkou, bez vôdzky, na štyroch, ani váľajúceho sa po chrbte!“
„To je škoda, mohla to byť pre nás zábava,“ odvetil ešte vždy pobavený prísediaci.
Leonard znervóznel. „Zábava? O čo vám ide? Kto ste?“
„Kladiete mi priveľa otázok, priateľ,“ hovoril muž svojím príznačným tónom hlasu, ktorý sa nemenil. Samozrejme, že Leonarda ono oslovenie „priateľ“ vyviedlo z miery a samozrejme, že bol ešte väčšmi podráždený, no kto za to mohol? Jedine on sám.
„Priveľa otázok…“ reagoval Leonard dotknuto. „Vari sa dá viesť dialóg bez otázok? Oznamovacie vety ho zahubia a zostane len ticho.”
Dalo by sa povedať, že prísediaci takúto rekciu nečakal. „Aká znamenitá odpoveď!“ reagoval prekvapene a po prvýkrát sa konečne pozrel do očí muža sediaceho vedľa neho. „Súhlasím, priateľ, súhlasím!“ vravel pobudene. „No práve to ticho všetko prepája. Ono robí dialóg večným.“
„O čom to…“
„Ak by som vám odpovedal,“ prerušil muž Leonarda a svoj pohľad vrátil späť na psíka, „a nebodaj ešte tak, ako vy sami chcete, ako by mohol náš dialóg pokračovať? To ticho musí prísť skôr, inak všetko zanikne v nekonečnom súboji názorov.“ Vtedy muž pravou rukou siahol do vnútorného vrecka svojho zimníka a vytiahol z neho krabičku zápaliek spolu so striebornou vzorovanou tabatierkou, ktorú sa chystal otvoriť. „Dáte si?“ spýtal sa Leonarda zdvorilo a zatlačením poistky pred ním odhalil tucet vedľa seba naukladaných cigariet. Ten sa ako celoživotný nefajčiar oprávnene zhnusil a odmietol jemným kývaním hlavy do strán. Muža Leonardova odpoveď neprekvapila a bez toho, aby sa ho spýtal, či mu nevadí dym alebo zápach z cigariet si jednu z nich vybral, vložil do úst a zápalkou pripálil jej opačný koniec. Z úst, ktorými zvieral zapálenú cigaretu mu vyšiel dym, po čom tabatierku so zápalkami uložil späť na ich miesto. Fajčiac pokračoval vo výpovedi: „Predstavte si, že by som toho psíka poprel ešte skôr, ako by som ho uvidel. Čo by sa stalo potom?“ Chvíľu počkal, no nie príliš dlho. „Odpoviem za vás: nič. Zanikol by v ozvenách hluku. A v týchto ozvenách sa stráca podstata čohokoľvek.”
„Ale ja…“
„Rozumiem vám,“ zastavil Leonardovu zbytočnú odpoveď. „Nie je to vaša predstava, vaša realita, no robí to z nej neskutočnú?“ Chvíľu znova počkal, potiahol si z cigarety, vyfúkol dym a pokojne pokračoval ďalej, lebo vedel, že Leonard na to už beztak nič nepovie. „Pre mňa tam ten vlčiak leží rovnako tak, ako ja vedľa vás sedím na tejto lavičke.“
„Chápem,“ zaklamal Leonard, a to len kvôli tomu, aby mohol hovoriť o svojom. „Nechcete priveľa otázok, no dovoľte mi aspoň túto jednu: Aké je vaše ctené meno?“ vtedy sa na onoho muža zadíval spôsobom, akoby v ňom niekoho hľadal, chcel v ňom rozpoznať. Nič. Zostávali iba ozveny hluku.
„Ale priateľ,“ odvetil muž trochu pobavene, „to predsa nie je vôbec podstatné. Veď ani ja hneď nebežím za tým veselým psíkom a nepýtam sa ho, ako sa volá. Povedzte, ako by mi, prosím vás, odpovedal?“
Leonard už nevydržal a vybuchol: „Ja žiadneho psíka nevidím!“
Muž to už pochopil – tadiaľto neviedla cesta. Rozhodol sa preto pozrieť na vec trochu z inej perspektívy, pričom niekto by zaiste použil onú dokola omieľanú slovenskú frázu a zvolal by, že „zaťal do živého.” „Ale ten list na chodníku ste videli a prisúdili mu význam, ktorý nemal. Keď už sme pritom, odkiaľ ste vzali istotu, že to bol ten istý list, čo vám spadol na kabát?“
Leonard zmeravel a len stroho odvrkol: „List? Odkiaľ viete o liste?“
„Na tom nezáleží,“ odpovedal muž s už doslova otravným pokojom. „Podstatné je teraz to, čo omieľam od začiatku: prečo veciam prisudzujete význam ešte skôr, ako ich spoznáte?“ Trochu ešte pofajčil, podumal a cigaretu potom zahasil o kovovú nohu lavičky. Ohorený zvyšok si vložil do vrecka. „Nechajte im trochu voľnosti,“ poúčal, „oni sa nakoniec ukážu v pravom svetle.“
„V pravom svetle?“ vyprskol Leonard. „Aké už ‚pravé svetlo‘ môže mat pohodený list na zemi?“
Mužovi zažiarili oči, pretože vedel, ako jeho odpoveď Leonarda detinsky rozhnevá. Bol to ale lapaj! „Práve také,“ rozprával prehnane pomalým tempom, „aké má ten rozvalený psík pred nami.”
„Vy halucinujete.“ poznamenal Leonard a k výpovedi dodal opäť spresňujúci argument: „Hovoríme tu o dvoch rôznych veciach: o existujúcom liste a o neexistujúcom psovi.“
„Halucinujem? No dobre, ak chcete.“ Nasledovala dlhá pauza, ktorú si každý z prítomných vyložil po svojom – podľa Leonarda v nej muž „trávil“ onen nesporný argument a premýšľal, čo má ďalej povedať, no pre muža znamenala skôr len ono prázdne ticho, ktoré takýmto situáciám len pridáva na dramatickosti. „To či niečo existuje tu,“ tým istým prstom, ktorým predtým ukazoval na vlčiaka ukázal teraz na svoju hlavu prikrytú šedým baretom, „alebo tam,“ ukázal znova na trávnik v diaľke, ktorý teraz vnímal už viac metaforicky než vecne, „je vždy len otázka vôle. Problém nastane až vtedy, keď to nie je ani tam, ani tam.“
„Človek verí iba v to, čo vidí,“ dodal Leonard úzkostlivo.
„No práve!“ zvolal muž nadšene. „Ako potom môžeme rozlíšiť halucináciu od predstavivosti? Predstavivosť od spomienky? Všetko je to výplod alebo len akýsi zmätok mysle – niečo, čo azda v skutočnosti neexistuje, no pre samotného tvorcu myšlienky je absolútnou pravdou, premennou, z ktorej sa stáva konkrétny výsledok.“ Zastavil sa, skontroloval či mu Leonard rozumie, no bez ohľadu na to pokračoval ďalej. „Ľudia nenávidia premenné a vidia v nich hneď to, čo im prvé príde na um. Vidia list na strome… alebo na chodníku,“ pritom sa uštipačne pozrel na Leonarda, „a spoja si ho hneď s niektorým z minulosti, a tým si ho zaľúbia alebo ho znenávidia. Uvidia cintorín a povedia si: iba ďalší cintorín s mŕtvymi…“ vtedy sa sám umlčal akoby tú vetu nechcel dopovedať, hoci išlo iba o jediné podstatné meno. „Vidia ten list, vidia cintorín, no nepozrú sa na ne zbližša. Stratia sa im pred zrakmi tak, ako sa stratil pred vami ten úbohý psík. A vtedy je už jedno, či ‚existuje’ alebo ‚neexistuje‘. Ostatne, nie je lepšie vidieť, myslím tým skutočne vidieť, neexistujúce, ako prehliadať to, čo človeku leží pod nosom? Spomienky, sny, predstavy – to všetko by malo prísť až potom. Po tom, keď človek vidí. Po tom, čo objaví to ticho vedúce k dialógu s vonkajším svetom.“
Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Rukopis tohto diela vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu.
Ukážka z textu je výňatkom kapitol 5-8 zo štvrtej časti románu Príbeh nekonečných koncov, ktorá nesie názov Boris. Autorom a držiteľom autorských práv textu je Matej Rumanovský.
Voda dotiekla, otravný spev utíchol a Boris sčervenaný od horúcej vody spokojne vyšiel z vane. Teraz, áno, až teraz, priatelia, sa preňho oficiálne začal nový deň. Znamená to asi toľko, že intímne časti tela schová pod uterák a až do obeda bude po byte lietať polonahý, premýšľať a hľadať, do čoho by pichol. Skrátka: prepotĺka sa dňom.
Jedinou jeho povinnosťou je stihnúť skúšku s orchestrom o 15:00, po nej zájsť do krčmy a s pokriveným úsmevom ukončiť deň. Podľa predchádzajúcich písomných záznamov si určite viete domyslieť, čo tam bude robiť. Možno sa vám zdá, že Boris počas celého dňa nič nerobí, nič nestíha a len sa bezcieľne poneviera. Zabúdate však na jedno: pri jeho životnom tempe mu čas plynie oveľa rýchlejšie než vám. Sotva si stihne uvedomiť nový deň a hodiny už neúprosne odbíjajú jedenástu. Uznajte, čo sa dá robiť s takým dňom? Len ho prežiť a zabudnúť…
Bolo jasné, že Boris si dnes svoj zafúľaný oblek a smradľavú košeľu nestihne vyprať. Opäť sa bude musieť spoľahnúť na lacný dezodorant v kombinácii s mydlom – univerzálnym čističom a zároveň dezinfekciou. Nebudem pred vami tajiť, že po objavení tejto techniky nosil tú istú košeľu často aj celý týždeň. Čo sa týka obleku a kravaty, tie si nemenil nikdy – iné totiž v šatníku nemal. Pravidelne si menil len spodky a každý tretí deň ponožky. Na tom mu záležalo kvôli náhodným známostiam. I keď, pravda, ak napokon došlo k vzájomnému styku (rozumejte: súloži), aj tak sa o seba treli iba nahé telá a bolo jedno, či Boris svoje spodky nosil deň alebo týždeň. Koniec-koncov, z krčmy páchli všetci rovnako, a aj keby sa niekto sprchoval rovno parfumom, dostal by sa zakrátko na rovnakú úroveň s tým, kto sa nesprchoval vôbec.
Preto mal Boris svoju krčmu tak rád. Krčma Lúčka. Žiadna umelá pretvárka, žiadne ilúzie, ktorými by napĺňal predstavy iných, a nie svoje vlastné. Ale dosť o krčme. Veď tam bude čoskoro s kamarátom Dionýzom znova sedieť. Teraz bol Boris ešte vždy v kúpeľni a uterákom, ktorý si neskôr omotá okolo bokov, utieral svoj vlhký zadok. Uterák držal oboma rukami za protiľahlé konce a striedavým poťahovaním nahor a nadol ho trel o pokožku poliek, akoby ich leštil. Zvyškom tela zostal však takmer celý mokrý. Zakaždým sa utieral takto polovičato – ako keby nemal dostatok času. Pri prechádzkach po byte z neho potom stekala voda voľne na zem ako z kačky, ktorá práve vyšla z jazierka na breh.
Boris si omotal uterák okolo pása a voda z nôh pod ním pomaly vytvárala mláčku. Vtedy sa ešte raz zadíval do zrkadla, no vzápätí pohľad prudko odvrátil, akoby sa sám sebe nedokázal pozrieť do očí. Obrátil sa preto k bočnej stene a zbadal miesto, na ktoré dnes ešte ani nepomyslel. Niežeby naň zabudol, veď bolo dôležitou súčasťou jeho života. Od rána bol však zamestnaný toľkými vecami, že myslieť na čokoľvek iné bolo nemožné. V pomyselnej pyramíde potrieb sa ono miesto nachádzalo kdesi navrchu a Boris so svojimi rannými problémami naň ani len nedovidel.
Ale akými problémami? Veď v podstate už žiadne nemal. Bol vyumývaný a vyspievaný, dalo by sa povedať, že dokonca i spokojný, čo zákonite do jeho života muselo vrátiť príjemnejšie chvíle. A naozaj – než by sa stihol opäť odvrátiť, spomienky spojené s tým zvláštnym kúskom steny ho zmrazili v čase.
Chýbala na ňom jedna z keramických kachličiek, ktorými bola inak obložená celá kúpeľňa. Namiesto nej sa tu ponúkal pohľad na jednu z ošúchaných tehiel, ktoré mali zostať pred očami obyvateľov tejto bytovky navždy skryté. V čom však mohlo byť miesto bez kachličky také výnimočné, že sa Borisa pri pohľade naň zmocňovala príjemná nostalgia? Skôr než o miesto samotné šlo o spôsob, akým ho Boris využíval. Do tehly bolo v rade vyrytých niekoľko desiatok zvislých čiarok, ktoré nepravidelne a zdanlivo bezdôvodne oddeľovali väčšie medzery. Čiarky sem vyrýval Boris; aspoň takto zaznamenával svoj život. Vyrýval ich práve tým nožom, ktorým si pred chvíľou vyškraboval z rany včelie žihadlo.
Dnes však žiadnu čiarku nepridal, čo znamenalo asi toľko, že jeho rozkoš bola toto ráno odkázaná iba na živé spomienky, bujnú predstavivosť a pevnú vôľu, ktorú spolu s útržkom toaletného papiera a ohorkom z cigarety (ešte stále voľne pohodeným na umývadle) odhodí do záchoda. Áno, zvislé čiarky vyjadrovali Borisove nezáväzné styky, ktoré sa rodili v krčme za stolom a ktoré boli dovedené do úspešného konca vkĺznutím do ženského tela na priestranných matracoch jeho postele.
Fascinujúce bolo, že okrem prvej čiarky spomínal Boris na všetky ostatné len ako na čiarky s konkrétnym číslom. Čiarka číslo trinásť (Tá plnoštíhla bruneta s nemalými prsami a pehavými lícami, predné zuby sa jej prekladali jeden cez druhý, no na kráse jej to skôr pridalo než ubralo, nosila okuliare, ktoré pri súloži spadli zo stolíka pri posteli, ráno Borisovi nahá uvarila čaj a on jej za to oblízal bradavku, pohladil plné stehná a poslal ju domov.), čiarka číslo dvadsaťdva (Vysoká anorektička, ktorej všetky tie diéty liezli trochu na mozog. Boris sa k nej preto správal veľmi odmerane a popravde si ani veľmi nepamätal, ako sa ocitli u neho doma, spomínal si iba na jej plochú hruď, ktorá ho nemilo prekvapila podobnosťou s tou jeho, zadok mala celkom pevný, asi veľa športovala, ráno sa Boris v posteli zobudil sám s odkazom pri hlave: „Zavolaj mi…“ a pod tým bol uvedený telefón čiarky číslo dvadsaťdva, Boris nezavolal, papierik roztrhal a s rannou stolicou ho spláchol v záchode.) a tak ďalej a tak podobne. Každá čiarka predstavovala jednu známosť, žiadnej sa však (až na tú prvú, osudnú!) nikdy nespýtal na meno. Pamätal si tvár, pamätal si zadok, ňadrá, vlasy, ale nepoznal meno. Najväčšmi hrdý bol na čiarku číslo tridsaťštyri (usmievavá ryšavka s plnými perami a výraznými modrými očami, ktoré na Borisa dozerajú pri známostiach s dievčatami podobnými čiarke číslo dvadsaťdva, lícne svaly a podbradok mala vytrénované od častého smiechu a človek jej tak ani nevedel odhadnúť vek. Mohla mať pokojne viac ako Boris, čím by sa stala jeho jedinou staršou ženou, zvyšok jej tela si takmer nepamätal; nad čiarkou sa vznášala len tvár dámy ako džin, a keď Boris potreboval, nasadil ju na hlavu niektorej zo svojich ďalších známostí a pripevnil zozadu gumičkou ako škrabošku na karnevale.) – to ona mu dnes dožičila ukojenie na diaľku. Aj po dvoch rokoch vyzerá (i keď vždy s iným telom, dnes s telom čiarky číslo trinásť) stále rovnako dobre a stále tak živo, akoby tu s ním naozaj bola.
Prečo to robil? Prečo sa žiadnej z tých žien nespýtal na meno a len ich využíval pre vlastné potešenie? Boli predsa ľudskými bytosťami hodnými lásky a uznania, nielen povrchnej súlože a zabuchnutia dverí za chrbtom krátko po prebudení. Boris však veril, že pokiaľ niečo konkrétne nepomenuje, nemôže ho to zviazať ani urobiť nešťastným. Preto každé Borisovo žieňa, čo sa stratilo z dohľadu, prestalo automaticky existovať. Nemalo meno ani nič konkrétne, čo by ho ešte spájalo s jeho životom. Navždy zostalo iba vyrytou čiarkou na stene reprezentujúcou jednorazový styk bez záväzkov.
„Čiarka je však tiež konkrétna,“ namietnete. Áno, ale na rozdiel od mien vyrytých hlboko v hlave má Boris nad čiarkami absolútnu moc. Môže ich kedykoľvek zmazať, zatrieť či prelepiť, prípadne ich fiktívne podoby využiť v stave núdze pre svoje osobné potešenie. Nikdy sa však nespoja so žiadnou konkrétnou emóciou. Borisov milostný život bol zvečnený v malom priestore ošúchanej tehly, ktorý stačilo prekryť jedinou kachličkou a v momente by celý zanikol.
Vlastne nie úplne celý. Prvú čiarku predsa poznal aj po mene. Ale tak veľmi by nechcel! Jeho prvá láska. A aj posledná. Tá ho zradila, podviedla, vytrhla mu srdce! Tak sa v nej sklamal… Čo sa dalo robiť – oprášil sa ako dnes ráno v parku a kráčal životom ďalej. Avšak už s vytrhnutým srdcom a predsavzatím, že niečo podobné nikdy neurobí. Nebude milovať. Lebo ten, kto miluje, stráca, a jeho sloboda a šťastie sa stávajú závislými od niekoho druhého. Od niekoho, koho sám nemôže ovplyvniť, a v momente, keď sa mu oddá, zrazí ho na kolená. Po tejto prvej čiarke – ktorej meno Boris poznal, no nahlas nevyslovoval – boli pre neho ženy už iba nástrojom na fyzické uspokojenie a vypĺňanie voľných večerov. Borisa táto nepríjemná udalosť s čiarkou číslo jeden naveky navliekla do obleku mizogýna, o ktorom možno ani sám nevedel. Alebo vedel a už z neho nedokázal ani nechcel vystúpiť (stal sa totiž jeho novým ja, novým slobodným ja).
No čo ak by som na záver kapitoly napísal, že ho do tohto obleku nenavliekla čiarka číslo jeden, ale jeho vlastná myseľ pošramotená emotívnym koncom? Čo z toho by bola skutočná, jediná pravda, a čo len pravdivosť ukrytá za prchavú okolnosť?
Ako iste viete, Boris dnes okrem karpín a tekutého chleba ešte nič nezjedol. Rozhodol sa teda, že výnimočne spojí raňajky s obedom a tým nevedomky obohatí slovenskú lexikológiu o nové slovíčko „rabed“.
Vyvediem vás však hneď na začiatku z omylu a dodám, že rabed nemá s prevzatým a do slovenskej kultúry infiltrujúcim sa anglicizmom „brunch“ vskutku nič spoločné. Zatiaľ čo brunch približuje čas raňajok s časom obeda a nachádza prienik niekedy okolo desiatej hodiny dopoludnia, rabed raňajky úplne vynecháva a čas obeda nijako zásadne nemení (bol práve čas obeda; niečo medzi dvanástou a druhou poobede). A tak je rabed zväčša výsledkom extrémne dlhého vyspávania alebo (ako v Borisovom prípade) neočakávaných okolností, v dôsledku ktorých človek napriek vynaloženej snahe raňajky jednoducho nestihne.
Načo však toľko teórie? Borisa predsa sémantika ani trochu nezaujímala. Jediné, na čo dokázal v tejto chvíli myslieť, bol skuvíňajúci žalúdok, do ktorého čochvíľa malo spadnúť niečo chutné a zdravé (minimálne v porovnaní s karpinami a pivom). A tak kráčal s husľami v puzdre v jednej ruke, so sakom v druhej a nehľadel späť. Kráčal vpred a každým krokom sa približoval k svojej obľúbenej reštaurácii Jazmín. Mmm. Tamojší šéfkuchár mal v kuchyni už iste rozpálenú panvicu, kam čochvíľa poukladá ingrediencie Borisovho budúceho obeda.
Púpavové stonky na mede. Tak znel názov dnešného menu, ktoré (možno prekvapivo, možno nie) pozostávalo z púpavových stoniek a medovej omáčky. Boris celkom nerozumel voľbe týchto prísad, no do Jazmínu chodil už roky, s jedlom tu bol vždy spokojný, preto ani po dnešnom odvážnom experimente šéfkuchár jeho dôveru nestratil. Na znak vďaky ho vysmiaty muž s opásanou kuchynskou zásterou zasvätil do tajov prípravy tohto znamenitého pokrmu.
Písanie knižky a varenie majú jedno spoločné: nezáleží na tom čo, ale ako. Teda ako pripravoval šéfkuchár púpavové stonky na mede? Údajne nepoužíval pri smažení vôbec olej a vystačil si len so šťavami, ktoré v sebe rastlina ukrývala – ako správne poznamenal, nebolo ich veľa. Panvicu preto rozpaľoval na najjemnejšom plamienku, aby nebola príliš horúca, a následne na ňu v zástupe za sebou pinzetou ukladal naprieč prerezané stonky. Počkal štyridsaťdva sekúnd, potom stonky obrátil na druhú stranu a polial troma polievkovými lyžicami medu. Znova počkal, kým sa stonky úplne nevysušili a nezačali dymiť na celú reštauráciu. Potom postup zopakoval s ďalšími nachystanými stonkami tri- až štyrikrát, čo zodpovedalo jednej porcii pre hladného muža bez raňajok. Jedlo zákazníkovi podával na predhriatom tanieri a s púpavovým kvetom navrchu. Zákazníka upozornil, že kvet sa neje, a pokiaľ vycítil, že je to vhodné, zavtipkoval na tému jedenia rastlín. Odporúčaným pitím k pokrmu bola slaná voda.
„Môže byť!“ zvolal Boris rázne a s hladným výrazom nakukol do kuchyne. Šéfkuchár sa uklonil a odišiel presne tam. O chvíľu sa odtiaľ ozývalo už len veľmi jemné syčanie ako z čerstvo prepichnutej duše na bicykli, po čom v pravidelných intervaloch previeval reštauráciou kúdeľ šedastého dymu (na čo bol zákazník vopred upozornený). Než sa stačil Boris zasedieť na svojom mieste, šéfkuchár vybehol z kuchyne s kovovou táckou na dlani. Na tácke niesol tanier s teplým jedlom a pohár (slanej) vody. Hotový obed položil na okraj okrúhleho stola a zatočením vrchnej dosky ho presunul priamo pred Borisovo hladné telo.
Ó, áno, niečo som o tejto reštaurácii zabudol poznamenať. Podivné okrúhle stoly s otočnou doskou… Vyzerali takmer ako klavírne stoličky vo veľkom, no nemali v sebe závit, ale mechanizmus podobný kolesu na voze. Vďaka nemu sa doska mohla otáčať pokojne aj donekonečna. Zaujímavý vynález. Možno. V Borisovi však tento stôl vyvolával zvláštny pocit pominuteľnosti. Čo v jednom momente považoval za vlastné miesto, nepatrným potočením mohlo hocikedy zmiznúť a patriť komukoľvek inému.
Ten stôl bol vlastne ako život – nikto tu nemal stále miesto. Otáčal sa dookola a bolo na každom, čo si z neho zoberie alebo kde sa na chvíľu zastaví. No v momente, keď nájde svoje miesto a spraví z neho vlastné, kruh sa znova pootočí a miesto zaberie niekto ďalší. Bez ohľadu na to, čo ten človek pred ním jedol, ako to jedol a či za svoje jedlo aspoň poďakoval.
Boris pozeral do taniera s púpavovými stonkami a rukou s nezahojeným štípancom pootáčal dosku stola naľavo, napravo. Premýšľal, či sa to jedlo pominie rovnako ako včela, na ktorú už sám takmer zabudol. Mala predsa na svete tiež svoje nepopierateľné miesto. Bez nej by Boris dokonca ani nejedol to, čo jedol. Napriek tomu sa znenazdajky pominula a on si vychutnával púpavové stonky v medovej omáčke. Okrem melancholickej spomienky, ktorá zas zmizne spolu s jedlom na tanieri, po včele už nič viac nezostalo. Taký bol (a je) život. Okrúhly a s tenkou špirálou naspodku.
Po výdatnom obede sa Boris presunul menej rezkým, no stále preňho príznačným krokom z reštaurácie Jazmín do nie veľmi vzdialenej koncertnej siene, v ktorej mával deň čo deň skúšku s celým orchestrom. Boris hrával prvé husle, čo ho celkom bavilo, mal predsa umenie rád, no od radosti z toho neskákal. Ako som už povedal: jeho otec bol hudobník, otec jeho otca bol hudobník… Boris bol jednoducho z hudobníckej rodiny – jeho osud bol predznamenaný, vopred určený. Nemal si už z čoho vyberať ani čo hľadať, tak načo zbytočne plytvať životnou energiou a vzdorovito meniť svoj údel?
Vo chvíli, keď sa usadil medzi spoluhráčov a začal si z puzdra vyberať nástroj, odrazu čímsi pripomenul Matildu na prednáške z chémie, ktorá spolužiakom zaváňala cigaretovým puchom z krčmy. No a čo, aj Boris zaváňal všeličím možným. Na rozdiel od Matildy si to však on, Boris, mohol dovoliť. Bol predsa takmer najstarším členom orchestra. A aj keď ukrývať svoje skúsenosti a múdrosť za vek je mrzké, ostatní mu to tolerovali. (Pamätáte si ešte na naše porovnávanie veku so stavom mysle?) Pre schátraný zovňajšok ani krčmový puch, ktorý šíril, nemal žiadne výčitky. Okrem toho, aj keby sa dal do pucu, onedlho by bol na tom beztak rovnako, takže o čo ide?
Priebeh skúšky bol v podstate každý deň rovnaký: Boris a ďalší členovia orchestra skúšali Janáčkovu symfóniu, ktorú odohrali už toľkokrát, že si bez nej hádam nedokázali predstaviť vlastné bytie. Podaktorí možno áno, no pre Borisa (keďže tu bol zo všetkých najdlhšie) bola ako ten neviditeľný oblek, ktorý na sebe nosil od skončenia prvej nevydarenej známosti – nedokázal sa ho (jej) už zbaviť. Tá melódia mu znela v hlave vždy, keď na nič nemyslel, ergo znela mu v hlave prakticky stále. A ten zvuk dopĺňal obraz mávajúceho dirigenta, ktorý sa mu už neraz premietol aj do snov. Aaaah…
Deň čo deň skúšali so zborom rovnakú symfóniu, a to len kvôli jedinému polhodinovému vystúpeniu, na ktoré sa prídu pozrieť nanajvýš traja ľudia (traja muži či tri ženy?) so sprievodom. Ostatným bol Boris, celý orchester a nakoniec aj Janáček úplne ukradnutý. No čo mohol robiť? Nebola by akákoľvek činnosť rovnako márna a absurdná? Samozrejme, mohol mať z nej potešenie aspoň on sám. O to predsa mnohým ľuďom ide. Nebola by však taká radosť len ilúziou, ktorú si nanúti, aby v živote videl nejaký zmysel? Vyšší cieľ?
Kašľať na vyšší cieľ: Boris dohral posledný tón Janáčkovej skladby a spolu s ním a spoluhráčom Dionýzom sa vzduchom preniesol do krčmy Lúčka, kde v opojení žien a alkoholických nápojov mali spolu zabudnúť na trápenia života.
Rovnako ako Matildina obľúbená krčma nebola len obyčajnou krčmou (ale prinajmenšom obdivuhodným hostincom s televíznym prijímačom), nebola ňou ani krčma Lúčka. Podľa oficiálnych záznamov a majiteľovho presvedčenia bola Lúčka predovšetkým klubom umelcov, čo sa medzi ľuďmi, ktorých touto nálepkou označila spoločnosť alebo aspoň oni sami, v podstate ujalo. Do Lúčky chodievali skutočne najmä umelci. No i tí ju postupom času a so zvyšujúcim sa počtom návštev začali familiárne volať krčma Lúčka. Prípadne, a tento variant bol pre všetky dotknuté strany najprípustnejší, ju volali jednoducho Lúčka.
Vnútri väčšinou nehrala žiadna hudba, no pravidelne niekto spoza stola na plné ústa spieval (pravda, pieseň bola nie vždy v súlade s majiteľovým politickým presvedčením – vtedy dotyčnému načapoval pivo na účet podniku, čo ho vo väčšine prípadov po zvyšok večera umlčalo). Hazardné hry sa v Lúčke striktne obmedzovali na mariáš a sedmu, ktorých pravidlá držal majiteľ v šuplíku pod barom, a tým vyriešil najmenej polovicu vyvolaných sporov. Predaj kusových cigariet bol zakázaný, čo v kapitálkach a s piatimi výkričníkmi hlásal oznam nalepený na výčapnom pulte. Pokiaľ ste sa však slušne spýtali, majiteľ vám vždy jednu-dve s kamarátskou dohodou podsunul. Majiteľ bol pašák.
Áno, to bola Lúčka. Sem chodil Boris opeľovať svoje kvietky. I keď tu bolo viac buriny než skutočných kvietkov, vždy sa tu našli aspoň zo dve, zo tri sedmokrásky či nevädze. Len nie vždy ich našiel aj Boris (alebo ony Borisa?). V krčme ako táto musel byť človek pri nadväzovaní známosti so ženou rýchly. No je pravda, že stáli hostia boli zvyčajne ženatí, opití alebo sa okúňali. Boris býval iba opitý, preto sa mu z času na čas podarilo dáku zvábiť.
Boris tu však dnes nesedel sám – po ľavej ruke mal spoluhráča Dionýza, ktorý navonok aj zvnútra pôsobil ako Borisov protipól. Jeden z nich mal vyzlečené sako, nezapravenú košeľu, povolenú kravatu a v ústach cigaretu, ktorú si slušne vypýtal od majiteľa. O koho išlo? Každý už vie, no napriek rozdielom si boli predsa v niečom podobní a pili tiež rovnaké pivo z tanku, vraj najlepšie v celom kraji.
Pravidelní a veľavážení hostia ako Boris s Dionýzom mali v Lúčke už spravidla rezervované miesto pri vybranom stole. Výskumami, ale aj sedliackym rozumom sa dalo ľahko prísť na to, že nimi zvolené miesto malo v celej krčme najlepšiu strategickú polohu. Bez problémov bolo odtiaľ vidieť na výčap, teda objednanie ďalšieho piva bolo iba otázkou zdvihnutého ukazováka. Okrem toho netreba tiež opomenúť vzdialenosť od záchodov ukrytých hneď za rohom, vďaka čomu bol odchod na toaletu zväčša iba otázkou šikovnej otočky. Posledným a najdôležitejším dôvodom výberu tohto miesta bol priamy výhľad na prichádzajúceho hosťa. A nielen to! Rovnako prichádzajúci hosť videl tiež tento stôl ako prvý, čo znamenalo, že na lapenie kvietka často stačil len široký úsmev a náznak, že sú pri stole voľné miesta (stôl bol pre šiestich ľudí, no nikdy tu nesedeli viac ako štyria). Na voľných sedadlách mali hudobníci položené saká či kabáty a na nich svoje sláčikové nástroje. Práve tie bývali často spúšťačom planých rozhovorov so ženami, ktoré nevyhnutne smerovali k rovnakému koncu: umelci im chceli vliezť pod sukňu či iný kus oblečenia skrývajúci pred svetom vždy tú istú trofej.
Je to možné? Akurát teraz vošla do Lúčky jedna taká. Jej opisom vás nebudem zdržiavať – veď si ju môžete predstaviť, ako sa vám zapáči. Podstatné však bolo, že sa páčila Borisovi a svojimi mierami napĺňala všetky jeho fantázie a predstavy. Neuveriteľné. Čo tu robila žena ako ona? Umelkyňa?
Slečna sa pri vstupe obzerala po voľnom mieste, keď už Boris ceril zuby, no nemalo to význam. Naozaj hľadala len voľné miesto, ktoré však v podniku preplnenom štamgastmi nájsť nedokázala. Z jej postoja a zúfalého pohľadu bolo však zrejmé, že je rozhodnutá v Lúčke nejaký čas pobudnúť. To všetkých prítomných náramne upokojilo. Najmä majiteľa (a Borisa), pretože si nakoniec sadla za bar a objednala si voľačo na pitie. Muzikanti z nej nespúšťali oči a plytkými rečami ju vťahovali do svojich životov.
Šokujúce bolo, že väčšmi o nej sníval Dionýz a Borisovi vravel, že by raz chcel mať takú manželku. Pochopiteľne hovoril o jej výzore; to, čo sa ukrývalo pod peknou tvárou a dobre formovaným telom, nemohol predsa odnikadiaľ vedieť. Veľa sa dá síce určiť z tónu hlasu, mimiky, gestikulácie či zo slovnej zásoby, ktorými dotyčná disponovala, no z príchodu od dverí k baru sa dalo odpozorovať len pramálo. Dionýz sa preto obmedzil výlučne na vzhľad, ktorý v tejto chvíli považoval za hlavný predpoklad šťastného manželstva.
„Prečo hneď za manželku?“ reagoval Boris popudene na výpoveď zasnívaného kamaráta. „Načo robiť z dvoch jedno? Dvoch spájať do jedného zväzku, ktorý časom oboch omrzí…“ pokračoval.
Dionýz sa nad Borisovou výpoveďou zamyslel, no nemal na ňu argument, tak ako nemal argument na jeho nezapravenú košeľu, rozgajdanú kravatu na krku a vyzlečené sako prehodené cez stoličku.
„Predstav si ju ako knihu. Hemingwaya,“ vysvetľoval Boris, a pritom pozeral striedavo na slečnu a na Dionýza. „Pravda, mohol by si ho čítať stále dookola a hľadať v jeho textoch nové a nové významy, no po čase ťa aj tak omrzí a budeš si chcieť prečítať ďalších. Prousta, Musila, Brocha… Tomu sa jednoducho nevyhneš!“
„Počuj, Bee,“ oslovil Borisa priateľsky. Dobrí kamaráti ako Dionýz mu hovorili iba takto: Bee. Lepšie to znelo a s každým oslovením zároveň zostávala vo vzduchu visieť voľná slabika, ktorú mohol nahradiť napríklad predložkou či ľubovoľným citoslovcom. „Aaaah,“ povzdychol, „načo ti je toľko slobody? Čo s ňou zamýšľaš? Ty sa nechceš nikdy usadiť?“ kládol jednu otázku za druhou a potom si sám na všetky odpovedal rezolútnym: „Človek potrebuje pravidlá, inak ho spoločnosť zadupe.“
„Kamarát,“ oslovil Boris Dionýza neosobne, „to tie pravidlá človeka zadupú. Si snáď myslíš, že z človeka robia dospelého hypotéky, nešťastné manželky, nechcené deti a nezmyselná práca, ktorú musí robiť, aby si to všetko mohol dovoliť? Aby mohol byť dospelým? Pritom sám nestojí za nič a vo vnútri je už dávno mŕtvy.“
„Takže ty nič z toho nechceš? Manželku, deti…“
„Medzi nami,“ prerušil Dionýza, chytil ho za rameno a stíšeným hlasom a s hlavou naklonenou k tej jeho dodal: „Ak by som mal mať raz decko, radšej sa obesím.“
„Aaaah, Bee! Nie sú to potom rovnaké pravidlá, na ktoré sa len pozeráš z opačného brehu? Kým iných zabíja napĺňanie a dodržiavanie pravidiel, teba zase zabíja únik pred nimi. Nie je výsledok nakoniec rovnaký?“
„Nie, dokým človek vie, čo robí,“ odpovedal Boris trucovito. „Tak ako ja viem, že radšej ako pokračovať v tomto dialógu pôjdem za tou slečnou za pultom a pozvem ju na pohárik.“
„Nechoď tam, absolútna sloboda je pasca! Nemyslí na následky,“ rozprával Dionýz s podivným ustarostením a napätím. „Predstav si malé dieťa, ktorému by rodič nikdy nepovedal ‚nie‘. Jedlo by hlinu, strkalo by ruku do ohňa, vyliezlo by na balkón a skočilo dole!“
„Balkóny majú predsa dvere aj zábradlia…“ podotkol Boris ironizujúc.
„Veď to sú tie pravidlá, nerozumieš?“
„Pozri sa okolo seba,“ rozprával Boris s rovnakým ironickým tónom. Dionýz sa ako poslušné šteňa skutočne poobzeral dookola, akoby tam niekde bolo ukryté riešenie jeho starostí. „Vidíš tu nejaké zábradlia?“ pokračoval. „Prečo by som si ich mal sám domýšľať, keď tu nie sú? A odopierať si možnosť opeliť tamten kvietok?“
„Nechoď tam,“ opakoval Dionýz už bez emočných výlevov či ďalších vysvetlení. Povedal to trochu ako varovanie spojené s neuchopiteľnou prosbou.
„Čo sa to s tebou deje?“ krútil Boris hlavou nad reakciami svojho kamaráta. „Ja predsa nejdem skákať zo žiadneho balkóna, ale len sa s niekým zoznámiť.“ Vtom Boris vstal od stola a nehľadiac na Dionýza, odišiel k baru za ženou svojich fantázií.
Dionýz už neodpovedal, pretože vedel, že v tomto súboji prehral.
Boris pristúpil k barovému pultu, prisadol si k slečne a oslovil ju pozdravom pre toto miesto, ale i pre jeho osobu príznačným: „Čo pijete?“
Slečna sa netvárila prekvapene, že ju z miestnych niekto oslovil. V hlase jej, naopak, znelo tiché „konečne“. Pomaly otočila hlavu, pozrela na Borisa a bez náznaku súhlasu či nesúhlasu iba pyšne odvrkla: „Čo ja viem, čo napríklad koňak?“
„Koňak?“ spýtal sa Boris udivene. „Ale, prosím vás, také tu my nepijeme,“ vysvetľoval a vzápätí navrhol: „Čo napríklad medovinu?“
„Medovinu? No tak dobre,“ súhlasila rezko, „ale po nej sa niekedy mením na zviera,“ zavtipkovala. Borisove fantázie siahali ďaleko za hranice možností.
„Vy a na zviera?“ spýtal sa so záujmom a od barmana objednal dva poháriky medoviny.
„Zviera predsa nemusí byť hneď tiger alebo medveď. Sú aj oveľa menšie, neškodnejšie druhy.“
„Nesadneme si k stolu?“ vyslovil odvážne Boris prvú z dnešných ponúk a pohľadom naznačil smer, kde sa nachádzal stôl s najstrategickejšou polohou.
Slečna sa zatvárila neisto. Pozvánku chcela prijať, no nič o tomto človeku nevedela – sadnúť si s niekým za stôl, to už je záväzok. To je ako ísť s niekým cudzím na rande. No chcela práve toto? Popri rozmýšľaní nazerala poza Borisovo plece a hľadala za stolom záchytné body, ktorých by sa mohla pridržať a urobiť si o tomto človeku aspoň aký-taký obraz. Na stoličke uvidela pohodené sako a puzdro na husle. „Umelec!“ pomyslela si. A krátko nato jeho návrh odsúhlasila. Od baru k stolu s najstrategickejšou polohou viedlo len pár krokov, no týchto pár krokov prekráčali Boris s neznámou slečnou, akoby už boli svoji.
Boris gavaliersky odsunul slečne stoličku, ponúkol jej miesto, a ako si sadala, vsunul stoličku opatrne pod jej zadok. Potom sa vrátil k baru, vzal pripravené poháriky s medovinou, položil ich na stôl a niekedy medzi rečou si so slečnou pripil na zdravie. Na inú zo stoličiek nápadne odpratal husle so sakom (ak by si ich slečna ešte nevšimla), sadol si naproti nej, lakeť pravej ruky zapichol do stola, hlavu oprel o palec a ukazovák a zvodne, no nie silene sa zahľadel do jej očí. Bol taký omámený jej krásou, že si ani neuvedomoval všetky tie zvláštnosti, ktoré sa navôkol diali alebo sa už stali. Napočítal som minimálne dve.
Krátko po tom, ako sa obaja usadili za stôl a uprene na seba hľadeli, znenazdajky cez okno prenikli silné lúče slnka, ktoré Borisa úplne oslepili. Bolo to veľmi nepríjemné, takmer ako déjà vu. Boris však hneď nato vstal, prudkým mávnutím zatiahol vyblednutý šedý záves, a tým (opäť) zatienil niečo, v čom by možno iní hľadali symboliku. A čo tá druhá vec? Dionýz! Kam sa len podel?
„Povedzte,“ načal Boris zdvorilo akoby novú konverzáciu, „čo vás sem privádza?“
„Jój, viete,“ odpovedala slečna neisto a rukou si prehodila prameň vlasov cez plece, „celý deň behám po divadlách, vernisážach, literárnych čítačkách, no stále som nenašla program, ktorý by ma zaujal, dostal sa mi pod kožu!“ pokračovala dramaticky. „Som z toho už unavená a smädná,“ povzdychla, „preto som sem zašla – tu mi možno niekto poradí, čo by sa mi mohlo páčiť.“
„Ja sa ani nečudujem, že neviete nájsť to svoje,“ zmenil Boris tón hlasu, odrazu ho mal presiaknutý trpkosťou. „Dnes už celá kultúra stojí za hovno. Všetkým ide len o to, aby sa zapáčili a predali. A keď potom príde niekto s niečím, na čo nie sú zvyknutí…“ Nedokončil vetu a odpil si radšej z piva.
„Nie je ale dobré, keď sa niečo druhým páči?“ spýtala sa slečna naivne.
Boris preglgol, zatváril sa kyslo, akoby pil pivo prvýkrát, a potom slečne rozpovedal príbeh: „Raz istý divadelný režisér zinscenoval jednu z najslávenejších drám G. B. Shawa.“ Na moment prerušil rozpravu a položil slečne doplňujúcu otázku: „Poznáte G. B. Shawa?“
Slečna pokrútila hlavou.
„Nevadí, to teraz nie je podstatné.“ Dlaň si dvakrát obtrel o bok košele a potom pokračoval. „Podstatné je, že písal dobré drámy, ktoré však nie vždy spĺňali predstavy verejnosti. Čo teda spravil režisér?“ spýtal sa a nečakal na odpoveď. „Otvorený koniec zmenil na gýčovité rozuzlenie, ktoré očakávala väčšina publika!“
Slečna už-už išla niečo povedať, no Boris rozprával ďalej.
„Na premiéru predstavenia sa prišiel pozrieť aj sám Shaw, ktorému potom režisér na obhajobu znetvoreného konca povedal presne to – že by mu mal poďakovať, lebo vďaka nemu sa hra páči a predáva. A viete, čo mu na to odpovedal Shaw?“
Slečna znova pokrútila hlavou.
„Že ten koniec nestojí za nič a on by ho mal zastreliť.“
Slečna sa zachichotala ako malé dievčatko a odvrkla: „Ste prudký.“
„A vy ste krásna,“ vábil slečnu na sladké reči ako z gýčovitej úpravy akejsi hry (bol to ale pokrytec!). No slečna sa nechala (nechala), predsa to bolo to, čo chcela počuť. „Nie ja som prudký,“ reagoval na to isté inou odpoveďou, „umenie je prudké… a malo by byť. Nemalo by iba hovieť tomu, čo si každý myslí a chce myslieť.“ Vtom sa aj on sám zamyslel. „Koniec-koncov, že ste sem prišli, nebola zlá myšlienka. V Lúčke nájdete viac kultúry ako v hociktorom tunajšom divadle či galérii. Pozrite tam,“ ukázal prstom na stôl oproti, „to je Miro, píše vraj celkom dobré básne. Vedľa neho sedí Paľo, tiež spisovateľ. Ten, ak sa nemýlim, píše romány,“ predstavoval niektorých zo štamgastov a postupne prechádzal k tomu najdôležitejšiemu – k sebe. „My,“ jemným pohybom ukazováka mieril striedavo na seba a na svojho spolusediaceho kamaráta, keď tu si všimol (áno, až teraz, milí čitatelia), že za stolom sedel už len so slečnou. Boris sa však nenechal zaskočiť. Pohybujúci ukazovák nahradil palcom, ktorý namieril do stredu svojej hrude, a množné číslo pohotovo nahradil jednotným. „Ja…“ (palec na hruď) „som tiež umelec. Hrám v sláčikovom orchestri prvé husle,“dopovedal zadumane, nostalgicky mysliac na Dionýza. Jeho pivo ešte vždy stálo na stole, ibaže pena už načisto opadla. Jediné, čo sa s takým pivom dalo robiť, bolo vyliať ho do záchoda a spláchnuť.
„Teda ja milujem husle!“ chytila sa slečna Borisových slov ako úhor na predvarenú krevetu.
„Naozaj? A akú skladbu máte najradšej?“
„Ťažko vybrať jednu,“ neobratne skrývala svoju neznalosť. „Akú máte najradšej vy?“
„S orchestrom hrávame najčastejšie Janáčka,“ odpovedal Boris a pritom sa mu v mysli opäť vyjavila tá melódia a mávajúci dirigent.
„Teda Janáčko je aj môj obľúbený!“ zhíkla slečna nadšene.
Na to sa Boris len pousmial a povedal: „Tak môžeme ísť ku mne a ja vám jedného takého zahrám.“ (Nezahral; vzájomné klamstvá sa na seba lepili, ako sa lepia v predvolebnom období na steny kandidátske plagáty.) Nemal na čo čakať, úhor už pevne visel na háčiku. Bolo iba na Borisovi, kedy ho navijakom pritiahne a ladne odhodí do perín postele bytu na treťom poschodí.
„Tak poďme,“ neokúňala sa viac slečna.
A tak išli, kým Dionýzovo pivo stekalo potrubím do najbližšej kanalizácie.