28.

Niekedy našťastie, niekedy bohužiaľ, človek má päť zmyslov, teda sa zväčša nevie sústrediť len na jednu vec. Robí jedno, vidí druhé a počuje či cíti zasa niečo iné. Tak ako teraz Leonard.

Jedol na utajenej lavičke svoje raňajky, pritom sa mu na jazyku rozplývala chuť čerstvého rožka a umelej salámy a okrem toho ešte sledoval a počúval, čo sa deje navôkol. Zachytil monotónne zvuky áut premávajúcich po ceste, pritom mu do uší vial jemný vánok, ktorý miestami dopĺňal buchot ťažkých topánok alebo klepot tenkých podpätkov žien, ochotných zničiť si pre pár centimetrov navyše chrbticu a zodrať chodidlá už beztak polepené náplasťami z krabičky prvej pomoci. 

Rovnako ako vo filme bol však zvukový vnem iba doplnkom toho, čo sa dialo naozaj – teda toho, čo Leonard počas jedenia videl. Áno, mnohé z tých vecí počul i videl (odhliadnuc od vánku a niektorých áut z vedľajšej ulice), no tých, čo videl a nepatril k nim žiaden zvuk, bolo omnoho viac. Napríklad chodník na druhej strane cesty spolu s opadanými stromami bez lístia, plot, ktorý sa tiahol spolu s chodníkom a siahal, až pokiaľ Leonard dovidel (za ním bol len akýsi uzavretý a dávno neupravený súkromný park, o ktorom – napriek tomu, že popri ňom roky chodil – Leonard až dodnes nepremýšľal. Bral ho jednoducho ako súčasť mesta, ktorú, ako napríklad susedné byty či niektoré obchody, nikdy dôverne nespozná), kratučký trávnik, ktorý mal v meste vyvážiť tony betónu a dlažobných kociek, alebo priechod pre chodcov spájajúci dve strany ulice. Načo mu bol takýto pohľad, sám nevedel, no napriek tomu si ho popri žutí rožku so salámou slastne vychutnával.

Pohľad na niečo také ho nútil zapájať predstavivosť, ako keď maliar stojí pred prázdnym plátnom či spisovateľ sedí nad nepopísaným hárkom. Premýšľal o tom mieste za plotom, ale najmä o tom, čo by sa zmenilo, keby ho konečne preskúmal. Zmenil by sa jeho pohľad, názor naň alebo dokonca na celé mesto? Doteraz ho bral ako ten nepopísaný hárok či prázdne plátno, no každý dobre vie, že i slovo či farebná čiara môžu zmeniť celkový pohľad na vec. Chce ísť toto miesto prebádať? Možno, no oveľa viac ho chcel spoznať podľa vlastných podmienok. Preto iba sedel, žul a predstavoval si, čo všetko sa tam mohlo diať, čo napokon spôsobilo, že dnes vyzerá tak, ako vyzerá.

Určite ide o nejaký skrachovaný súkromný podnik, z ktorého zostali len mreže a tento neupravený park, presviedčal sám seba, no keďže mu takéto tvrdenie nestačilo, pokračoval ďalej. Od myšlienok o bývalom spisovateľskom dome cez úvahy o sirotinci sa nakoniec dopracoval k tomu najabsurdnejšiemu a najabstraktnejšiemu, a to k takzvanému (sám ho tak nazval) „cintorínu ľudských hodnôt“. Prvú pochovali morálku, potom noblesu, kultúrnosť, pokoru a tak to išlo spontánne ďalej. Leonard pritom premýšľal aj o fungovaní takéhoto miesta: Samotným podnetom na jeho vznik muselo byť ľudské rozhodnutie, že tieto hodnoty sa už nebudú ďalej presadzovať. Rozhodla o tom vôľa väčšiny a ako pamiatku na časy minulé postavili títo ľudia každej hodnote či ideálu nevýrazný pomník so strohým jednoslovným pomenovaním. Pochopiteľne, že druhá strana (utláčaná menšina) chodila pomníky pravidelne oplakávať, hovorila o nich svojim potomkom, známym, no i tí po čase vymreli, a tak na cintorín už nemal kto chodiť – predošlé ideály boli vinou systému a povahy ľudí zabudnuté, preto i ďalšie investovanie štátu do správy takéhoto miesta (záhradník, vrátnik a podobne) bolo zbytočné a nanajvýš kontraproduktívne. A tak ho potajomky zavreli, ono spustlo a tí dvaja-traja ľudia, ktorí sa oň predtým starali, sa s pomocou úradu práce zamestnali inde. No a dnes? Dnes už sú to len porozbíjané a ošúchané pomníky za plotom a zamknutou bránou, ktorých odkaz si už nikto nikdy neprečíta.

Leonard sa pre seba melancholicky pousmial, keď vtom mu do jeho vskutku zaujímavých predstáv, do jeho poetickej chvíle plnej pátosu, vnikol nepochybne skutočný muž, ktorý energicky kráčal popri plote „cintorína“ na druhej strane cesty a ktorý mu čímsi až nápadne pripomínal samého seba.

29.

Spočiatku muža vnímal len periférnym zrakom a myšlienkami uhýbal inam, no v momente, keď si uvedomil onú podobnosť (vrátane poloprázdnej igelitovej tašky, ktorú muž držal) a keď si začal všímať všetky jeho výstrednosti, spozornel a s kúskom salámy visiacim z úst pohol očami a hlavou v smere jeho rezkej chôdze. Všimol si, ako kráča strmhlav vpred a sebavedomo prechádza cez naviatu kopu lístia na okraji chodníka, ktorej vôbec nevenoval pozornosť. Išiel ďalej, akoby neexistovala. Ktovie prečo zaujala Leonarda zo všetkých jeho výstredností práve táto.

Vzápätí sa však udialo niečo ešte oveľa závažnejšie. Muž spomalil pred najbližším priechodom pre chodcov a bez toho, aby sa pozrel doľava či doprava, vyrazil sebavedomo na druhú stranu, z ktorej ho s rožkom v ruke a so salámou v ústach s údivom sledoval Leonard. Čím bol k nemu muž bližšie, tým viac sa kontroloval, a napriek tomu, že si ho muž vôbec nevšímal, dožul sústo, čo mal v ústach, rožok vrátil späť medzi ostatné a spolu s načatým balíčkom salámy ich pritiahol bližšie k sebe. Pohľad, dosiaľ uprený na muža, zapichol do zeme.

Mužovo konanie sa nezmenilo. Stále kráčal strmhlav vpred za svojím cieľom, ktorý mal očividne vopred vytýčený a jasný. (Kam by sa inak tak veľmi ponáhľal?) O to prekvapivejšie bolo, keď sa náhle zastavil pri Leonardovi a bez pozdravu či nadviazania očného kontaktu si vedľa neho sadol. Igelitovú tašku oprel o kovové nohy na svojej strane a s tvárou smerujúcou rovno dopredu pozrel pravým kútikom oka na rožky v mikroténovom vrecku a na otvorený obal s kolieskami suchej salámy.

„Môžem sa ponúknuť?“ spýtal sa drzo, no zároveň s takou neuveriteľnou suverenitou, že Leonard nedokázal namietnuť ani zakročiť. Neznámy muž vonkoncom nečakal na Leonardovu odpoveď či na čokoľvek iné, jednoducho konal: bez povolenia si palcom a ukazovákom vybral z balenia niekoľko plátkov salámy, z mikroténového vrecka vytiahol rožok a salámu potom trpezlivo naukladal na jeho plochú stranu. Otvoril ústa, rožok vsunul dnu a s chuťou si z neho odhryzol.

Leonard civel na muža vedľa seba ako obarený a už od počiatku (ešte pred tým, ako mu muž vzal salámu a rožok) sa mu na ňom niečo nepozdávalo. Možno za to mohol štýl obliekania, ktorý až nápadne pripomínal Leonardov vkus, možno niečo iné, no bez ohľadu na to, to „niečo“ v Leonardovi vyvolávalo podivný pocit, ktorý si určitý typ ľudí nesie so sebou a nezmizne, ani keby sa prezliekli, vyzliekli, umyli, ba ani keby si dali transplantovať celé telo. Ten pocit totiž vychádza z ich vnútra. Skrátka: dokým tu budú, bude aj pocit.

„Nech sa páči,“ odvetil Leonard oneskorene a sledoval, ako muž vedľa neho konzumuje jeho (beztak nevytúžené, skôr vnútené) raňajky. Nemohol si pomôcť – bol tu ten „pocit“, ktorý mal nad ním moc a bránil mu v akomkoľvek útoku. Urobil preto jediné možné: z obalu vedľa seba si vybral rovnaký počet koliesok salámy ako muž, z mikroténového vrecka vytiahol načatý rožok a jedol ďalej.

Sedeli tak ešte hodnú chvíľu: jedli, pozerali pred seba, no z výrazu ich tvárí sa dalo vyčítať, že hľadia skôr niekde do prázdna, kam oči nedovidia, a bez slov sa oddávajú spoločne strávenému času, ktorý bol pre každého iným spôsobom podivný. Keď už sa ticho vlieklo príliš dlho a keď neznámy konečne dožul posledné sústo Leonardových raňajok, ukázal prstom pred seba a, nepozrúc na svojho spoločníka, začal opisovať situáciu, ktorej mali byť obaja svedkom. 

„Pozrite tam,“ povedal druhý muž a Leonard si všimol, že prstom ukazuje na kratučký trávnik na druhej strane cesty. Možno o ňom premýšľa v rovnakých súvislostiach ako ja, preblyslo Leonardovi mysľou, no muž vzápätí vyvrátil Leonardovu domnienku dodatočným tvrdením, ktoré sa stalo predmetom ich ďalšej diskusie. „Len sa pozrite na toho bezstarostného vlčiaka, ako sa zvalil na chrbát, ako si veselo šúcha hlavu o suchú trávu!“

Leonard (vtedy už s prázdnymi ústami aj rukami) zareagoval s oprávneným údivom: „Kde? Žiadneho nevidím,“ a niekoľkokrát skontroloval trajektóriu vychádzajúcu z hosťovho prsta a vedúcu na miesto v diaľke. Výsledok bol zakaždým rovnaký.

„Tam, na druhej strane, rovno pred nami,“ odvetil muž pokojne a zároveň s neskrývaným pobavením z videného. „Asi dakomu ušiel z vôdzky,“ utvrdil sa vo svojom tvrdení, ku ktorému dokresľoval vlastný príbeh. Nestačilo to – naopak, v Leonardovi tieto tvrdenia vyvolali ešte väčší zmätok a pobúrenie.

„Prepáčte,“ pokračoval Leonard neisto, „ale o čom to hovoríte? Žiadneho vlčiaka nevidím!“ zvolal a potom už len stroho doplnil: „S vôdzkou, bez vôdzky, na štyroch ani váľajúceho sa na chrbte!“

„To je škoda, mohli sme sa zabaviť,“ odvetil ešte vždy pobavený muž vedľa neho.

Leonard znervóznel. „Zabaviť? O čo vám ide? Kto ste?“

„Kladiete mi priveľa otázok, priateľu,“ ozval sa muž svojím príznačným tónom, ktorý sa nemenil. Samozrejme, že Leonarda oslovenie „priateľu“ vyviedlo z miery, a, samozrejme, že bol ešte väčšmi podráždený, no kto za to mohol? Jedine on sám.

„Priveľa otázok…“ zareagoval Leonard dotknuto. „Vari sa dá viesť dialóg bez otázok? Oznamovacie vety ho zahubia a zostane len ticho.“

Dalo by sa povedať, že druhý muž takúto rekciu nečakal. „Aká znamenitá odpoveď!“ zvolal prekvapene a po prvýkrát sa konečne pozrel do očí muža sediaceho vedľa seba. „Súhlasím, priateľu, súhlasím!“ pokračoval nadšene. „No práve ticho všetko prepája. Ono robí dialóg večným.“

„O čom to…“ 

„Keby som vám odpovedal,“ prerušil muž Leonarda a pohľad opäť uprel na psa, „a nebodaj ešte tak, ako vy sám chcete, ako by mohol náš dialóg pokračovať? To ticho musí prísť skôr, inak všetko zanikne v nekonečnom súboji názorov.“ Vtedy muž pravou rukou siahol do vnútorného vrecka svojho zimníka a vytiahol z neho krabičku zápaliek spolu so striebornou vzorovanou tabatierkou, ktorú sa chystal otvoriť. „Dáte si?“ spýtal sa Leonarda zdvorilo a zatlačením poistky pred ním odhalil tucet vedľa seba naukladaných cigariet. Leonard sa ako celoživotný nefajčiar oprávnene zhnusil a odmietol ponuku nepatrným pokrútením hlavy. Muža Leonardova odpoveď neprekvapila a bez toho, aby sa ho spýtal, či mu neprekáža dym alebo zápach z cigariet, si jednu vybral, vložil do úst a zápalkou pripálil jej opačný koniec. Z úst, ktorými zvieral zapálenú cigaretu, mu vyšiel dym a potom tabatierku so zápalkami uložil späť na miesto. Fajčiac pokračoval v debate: „Predstavte si, že by som toho psa poprel ešte skôr, ako by som ho uvidel. Čo by sa stalo potom?“ Chvíľu počkal, no nie príliš dlho. „Odpoviem za vás: nič. Zanikol by v ozvenách hluku. A v týchto ozvenách sa stráca podstata čohokoľvek.“

„Ale ja…“

„Rozumiem vám,“ zastavil Leonardovu zbytočnú odpoveď. „Nie je to vaša predstava, vaša realita, no robí ju to neskutočnou?“ Chvíľu opäť počkal, potiahol si z cigarety, vyfúkol dym a pokojne pokračoval ďalej, lebo vedel, že Leonard na to už beztak nič nepovie. „Pre mňa tam ten vlčiak leží tak, ako ja vedľa vás sedím na tejto lavičke.“

„Chápem,“ zaklamal Leonard a to len kvôli tomu, aby mohol hovoriť o svojom. „Nechcete priveľa otázok, no dovoľte mi aspoň túto jednu: Aké je vaše ctené meno?“ A zadíval sa na onoho muža spôsobom, akoby v ňom niekoho hľadal, akoby v ňom chcel niekoho rozpoznať. Nič. Zostávali iba ozveny hluku.

„Ale priateľu,“ odvetil muž trochu pobavene, „to predsa nie je dôležité! Veď ani ja hneď nebežím za tým veselým psom a nepýtam sa ho, ako sa volá. Povedzte, ako by mi, prosím vás, odpovedal?“

Leonard už nevydržal a vybuchol: „Ja žiadneho psa nevidím!“

Muž to už pochopil – tadiaľto cesta nevedie. Rozhodol sa preto pozrieť na vec z trochu inej perspektívy, pričom niekto by zaiste použil onú dookola omieľanú slovenskú frázu a zvolal by, že „zaťal do živého“. „Ale ten list na chodníku ste videli a prisúdili ste mu význam, ktorý nemal. Keď už sme pri tom, odkiaľ ste vzali istotu, že to bol ten istý list, čo vám spadol na kabát?“

Leonard zmeravel a len stroho odvrkol: „List? Odkiaľ viete o liste?“ 

„Na tom nezáleží,“ odpovedal muž s už vyslovene otravným pokojom. „Podstatné je teraz to, čo omieľam od začiatku: Prečo veciam prisudzujete význam ešte skôr, ako ich spoznáte?“ Trochu ešte pofajčil, podumal, potom cigaretu zahasil o kovovú nohu lavičky a ohorok si vložil do vrecka. „Nechajte im trochu voľnosti,“ poúčal, „ony sa nakoniec ukážu v pravom svetle.“

„V pravom svetle?“ vyprskol Leonard. „Aké ‚pravé svetlo‘ môže mať list pohodený na zemi?“

Mužovi zažiarili oči, pretože vedel, ako jeho odpoveď Leonarda detinsky rozhnevá. Bol to ale lapaj! „Práve také,“ prehovoril prehnane pomalým tempom, „aké má ten rozvalený pes pred nami.“

„Vy halucinujete,“ poznamenal Leonard a k svojmu tvrdeniu opäť dodal spresňujúci argument: „Hovoríme tu o dvoch rôznych veciach: o existujúcom liste a o neexistujúcom psovi.“

„Halucinujem? No dobre, ako chcete.“ Nasledovala dlhá pauza, ktorú si každý vyložil po svojom – podľa Leonarda v nej druhý muž spracúval onen nesporný argument a premýšľal, čo má povedať ďalej, no pre muža znamenala skôr len ono prázdne ticho, ktoré týmto situáciám pridáva na dramatickosti. „To, či niečo existuje tu,“ tým istým prstom, ktorým predtým ukazoval na vlčiaka, ukázal teraz na svoju hlavu prikrytú šedým baretom, „alebo tam,“ ukázal znova na trávnik v diaľke, ktorý teraz vnímal skôr metaforicky než vecne, „je vždy len otázka vôle. Problém nastane až vtedy, keď to nie je ani tu, ani tam.“

„Človek verí iba v to, čo vidí,“ dodal Leonard úzkostlivo.            „No veď!“ zvolal muž nadšene. „Ako potom môžeme rozlíšiť halucináciu od predstavy? Predstavu od spomienky? Všetko je to výplod alebo len zmätenosť mysle – niečo, čo v skutočnosti neexistuje, no pre samotného tvorcu myšlienky je to absolútna pravda, premenná, ktorá prináša konkrétny výsledok.“ Zastavil sa, skontroloval, či mu Leonard rozumie, no bez ohľadu na to pokračoval ďalej. „Ľudia nenávidia premenné a vidia v nich to, čo im prvé príde na um. Vidia list na strome… alebo na chodníku,“ pritom sa uštipačne pozrel na Leonarda, „a spoja si ho hneď s niektorým listom z minulosti, vďaka čomu si ho obľúbia alebo ho znenávidia. Uvidia cintorín a povedia si: Iba ďalší cintorín s mŕtvymi…“ vtedy zmĺkol, akoby tú vetu nechcel dopovedať, hoci šlo len o jediné podstatné meno. „Vidia list, vidia cintorín, no nepozrú sa na ne bližšie. Stratia sa im pred očami tak, ako sa pred vami stratil ten úbohý pes. A vtedy je už jedno, či existuje, alebo neexistuje. Ostatne, nie je lepšie vidieť, myslím tým skutočne vidieť neexistujúce, ako prehliadať to, čo človeku leží rovno pod nosom? Spomienky, sny, predstavy – to všetko by malo prísť až potom. Po tom, keď človek uvidí. Po tom, keď objaví ticho vedúce k dialógu s vonkajším svetom.“

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Rukopis tohto diela vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu.