Recenzia v časopise Fraktál

V novom čísle časopisu Fraktál vyšla recenza na knihu Príbeh nekonečných koncov s názvom „Život plný koncov, ale bez konca.” Autorkou je Gabriela Rakúsová, s ktorej súhlasom uverejňujem celý text nižšie:

ŽIVOT  PLNÝ  KONCOV, ALE  BEZ  KONCA

Táto nevšedná, 300-stranová kniha má sedem samostatných častí, ktoré majú svoje názvy a v podstate neukončené príbehy, ktoré vyvolávajú v čitateľovi aj napätie. Dlho napríklad nie je jasné, ktoré postavy sú hlavné, kto je rozprávač, kde a kedy sa dej odohráva. Za nevšednosť možno pokladať aj bibliografiu na konci textov knihy, ktorú autor označil slovami: „Do úst niektorých postáv mohli preniknúť aj útržky z diel a rozhovorov spomínaných či nespomínaných autorov, a keďže autorský zákon je autorský zákon, uvádzam ich nižšie.“ 

Táto kniha akoby mala dve (pre román ani nie typické) línie, týkajúce sa udalostí, ktoré boli, ktoré prebiehajú a ktoré budú, poskladané z premýšľania zúčastnených postáv, zo spomienok a snov a z rôznych typov rozprávača. V Rumanovského próze čas, priestor, prostredie, reálnosť a ireálnosť nemajú dôležitú úlohu. Rozprávačovi i v neosobnom vyjadrovaní sa výpovede odvíjajú rôzne – smerujú do minulosti, budúcnosti alebo zostávajú v prítomnosti. Autor má zmysel pre podobenstvá, rozprávač je všímavý, zdá sa, že nič mu neujde, a tak sa jeho myšlienky pohybujú v rôznom čase a priestore. Keď prejde do absolútnej reality, alebo chce byť humorný či až sarkastický (s použitím reálnych postáv), vtedy text trocha stráca na pôvodnej noblese. Postavy sú rôzne, z rôznorodých prostredí a situácií, ani čas nie je pre ne dôležitý. Ide viac o ich psychológiu z pohľadu vševediaceho rozprávača, autora i čitateľa, ktorého rozprávač zapája do príbehu ako pozorovateľa skutočnosti. Je to zvláštny, zaujímavý postup. Až približne v polovici románu sa vyjaví, že sú v ňom tri hlavné postavy. Boris, Karina a ich syn Lars. Rozprávač sa mení. Lars – ústredná postava knihy – sa pohybuje v rôznych prostrediach (bez časových algoritmov), zakaždým sa „ozýva“ svojimi príbehmi, názormi a úvahami odinakiaľ, neustále k nemu pribúdajú nové postavy. Niektoré sú všeobecne známe, pri iných sa môžeme domnievať, o koho ide („Miro V. bol dlhé roky tiež ministrom kultúry.“ s.61) V Rumanovského textoch je pomerne veľa reálnych postáv a osobností z umenia, necháva rozprávať aj už nežijúcich (napr. Pavel V., Milan K.). Rozhovory Pavla V.(prozaika), Miroslava V. (básnika) a Milana K. („česko-francúzskeho románopisca, ktorý celý život hovoril a písal o románe“) rozvíjajú zaujímavú komunikáciu o literatúre aj s polemikou o začiatku a konci literárneho diela a o jeho autobiografickosti. Rumanovský cituje či parafrázuje aj viacerých autorov, ide o pohľad na tvorbu a o teóriu literatúry. Miestami komponuje a štylizuje text ako prednášku o možnostiach a realite tvorby umeleckej literatúry. Veľmi dobré sú literárnoteoretické úvahy o podstate poézie („[…] no nie je poézia nakoniec viac o pocitoch než o slovách? Slová sú slová. Niečo (občas) znamenajú, opisujú, ale nie vždy sú pravdivé, nie vždy vyjadria to, čo by nimi človek chcel vyjadriť. Básnik sa cez poéziu k tomu môže priblížiť, no len čitateľova ilúzia, predstavivosť, vytvorí z básne niečo skutočné. Vytvorí z nej pocit, ktorý sa podobá životu.“, s.30) 

Zvláštnym, nie vždy nenásilným spôsobom spája autor fikciu a realitu, existujúce s minulým, neexistujúce s prítomným. Protagonisti hovoria o živote svojom i iných, o názoroch a historických pomeroch, v ktorých za svojho života existovali. Zaujímavosťou Mateja Rumanovského pri tvorbe prózy je, že len naznačí pokračovanie deja a už sa zachytí niečoho, čo ďalej v úvahách rozvíja. Je to také dráždivé odbočenie, ako keby hovoril, že nie príbeh, ale forma je v próze dôležitá. Autor dáva do textu silné a pomerne rozsiahle pasáže reflexií, ktoré vyúsťujú do zovšeobecňujúcich právd či múdrostí. Pritom dopodrobna analyzuje nielen činnosť, ale aj fiktívne myslenie svojich postáv a súčasne vytvára akúsi recenziu – kritiku, napríklad televíznych programov, ktoré postava sleduje. Je to zaujímavý a značne objavný postup. Dokonca v kompozícii nepostupuje lineárne, príbehy nevytvára na osi zauzlenie, vyvrcholenie, rozuzlenie, ale často aj naopak. Ústredná postava sa svojimi úvahami obracia priamo na čitateľa („Alebo sa mýlim? To už, milí čitatelia, nechám na vás.!“ s.23). Od deja prebiehajúceho v románe, ktorý je lineárne jednoduchý, dokáže viesť množstvo zdanlivo nepodstatných línií, no práve ony tvoria základ románu. Reflexie a reminiscencie hlavnej postavy (Larsa) sa miestami menia na žurnalistické komentáre s kritickým pohľadom na sociologický, ekonomický a kultúrny pohyb vo svete. „Našťastie však na svete zostávajú aj veci, ktoré sa nemenia. Odkiaľ má ale potom človek vziať istotu? Prečo by mal tak urputne dôverovať niečomu, čo pravdepodobne vzápätí pominie? Nuž neistota a veci neplánované (aj keď cyklicky sa opakujúce) – to je, priatelia, život.“ (s.25) Z prítomnosti sa autor vracia do vzdialenej i nedávnej minulosti, je to napríklad v prípade matky, ktorá sa románovo rozpráva so svojím 60-ročným synom Larsom, ale ktorá je už dávno mŕtva. Dôležitú rolu hrá v textoch čas najmä preto, že väčšina postáv sú už ľudia po smrti, ale autor ich sprítomňuje a spája so žijúcimi ( „[…] narušil akýkoľvek logický sled udalostí a svojou prítomnosťou tu zotrel všetky hranice medzi životom pred smrťou a životom po nej.“ s.85). Aj to sú tie nekonečné konce. Jeho postavy sa kontaktujú osobne, ale žijú si každá v svojom myslení. Veľmi dobre stvárnil charakteristiku vzťahu a myslenia ľudí pri bežnej komunikácii, za ktorou sú vážne veci, napríklad blížiaca sa smrť, ale aktéri „sa tvária“, že je to úplne inak. Ide o zvláštny druh komunikácie, ale nie je to neúprimnosť, skôr ohľaduplnosť (napr. vzťah matky a syna). Prostredníctvom bežných detailov (Lars) i prostredníctvom činnosti či nečinnosti (matka) je charakteristika postáv hlboká. Veľmi pôsobivá je smrť – umieranie Larsovej matky, je dôstojná, tichá, predvídaná oboma. „Vrátila sa do neznáma, odkiaľ kedysi prišla.“ (s.40) Sú to príbehy o veciach samozrejmých, ale podaných bez okázalostí, ako súčasť života, no autorsky nie v podobe typického sujetu, ale v podobe spomienok a reflexií, uvedomenia si pominuteľnosti života a zároveň aj jeho večnosti. 

V knihe zaujme kompozícia, čas, priestor a najmä postavy, ktoré sú nositeľmi obrazu skutočnosti rôznych historických, časových pásem. Zdanlivú roztrieštenosť času a priestoru spája motív symfonického orchestra a postava rozprávača. Rumanovský vtesnal do rozhovorov Miroslava V., Pavla V. a Milana K. počas zvukov orchestra vari všetko, čo sa o nich pozitívne i negatívne napísalo, resp. rozprávalo, no najmä ako sa posudzovali a posudzujú ich diela a ako oni – autori na to reagujú po rokoch (po smrti). Je tu fikcia, sprítomnenie minulosti, umelecký dokument , ale aj irónia. Sú to však aj nekonečné úvahy o umení z pozície rôznych časov, vývinu spoločnosti, ale aj z pozície ľudí s rôznym porozumením, vkusom a múzickým typom príjemcu. Ak autor začne nejakú novú tému vo forme eseje, tak je čitateľ v napätí, k akým riešeniam, záverom dôjde, čo budú mať spoločné s vývinom nesúvislého deja, ktorý obsiahol obrovské časopriestory. Tak sa dostáva aj k istej definícii gýča a k téme umenie. “Čo robí gýč gýčom? […] emotívnosť, ľahká rozpoznateľnosť a parazitovanie na kráse. Teda samotný gýč nevytvára krásu ani žiadnu hodnotu (ako to robí umenie), ale sa na kráse určitých objektov (ako aj na ich emocionálnom náboji)priživuje.“ (s.72) Kapitolka o umení a gýči je veľmi dobrá. Zaujímavé sú paralely medzi symfonickým orchestrom a románom („Takže ty vravíš, že dirigentom v románe je rozprávač?“ s.93) Uvažuje sa o rozdiele medzi poéziou a románom („Nuž v poézii si dirigentom iba ty sám“,s.93) i medzi literatúrou a hudbou. Z rozhovorov spravidla vyplynú rozprávačove reflexie, o ktorých jeho protagonisti debatovali. Tak je kniha bohatá na menšie eseje o najrôznejších, často nevyriešených, ba až neriešiteľných problémoch človeka, národa, ľudstva. 

Autor sa usiloval dať do svojej knihy vari všetko, čo s jeho zámerom súvisí, až má čitateľ dojem, že na ďalšie knihy mu témy a motívy nevystačia. Často zachádza až do zdanlivo zbytočných, pseudofilozofických úvah, aby mohol konštatovať: „[…], ale čo to píšem – patrí to sem vôbec?“ (s.155).Postavy pridáva postupne, prinášajú nový príbeh a názory, ale súčasne sú istým spôsobom napojené na ústrednú dejovú líniu. Autor neváha použiť aj iracionálne názory a príbehy a priam „núti“ príjemcu rozhodovať o skutočnom a neskutočnom najmä na základe absolútne detailných opisov. Dokonca zachádza voči čitateľovi až tak ďaleko, že povie: „Zdá sa vám, že sa opakujem? Že ste tie slová už čítali – v rovnakom poradí, v rovnakom páde či význame, a nikam dej neposúvajú? No čo ak sa tá istá udalosť odohrala súbežne na dvoch rôznych miestach? Ako by ste reagovali potom?“ (s.265). Veľmi často pracuje s podvedomím, kde sa mu prelína realita a predstava, minulosť a prítomnosť, naozajstný a zrkadlový či virtuálny obraz skutočnosti, obraz skutočnosti v umení. Pamäť a zabúdanie, spánok, sen a realita – tieto motívy vyplývajú z príbehov, ale súčasne sú teóriou, často odbornou lektúrou („[…] svet za zatvorenými viečkami je predsa úplne iný ako ten, čo sa odohráva pred nimi.“ s.269). A je tu ešte poznanie, že človek si nemôže vynútiť „svoju podobu či mienku o sebe“ od iných. Aj umelecké dielo, napríklad obraz, kto a ako je na ňom, si človek nemôže vynútiť. Je to rôznorodý pohľad na umelecké dielo. V tom zmysle je pozoruhodná kapitola V ateliéri múz. Jej súčasťou je aj výklad slova múza a múzické umenie i konštatovanie, že maliar maľuje svoju predstavu o skutočnosti. A tak je to v každom umení. 

Často to, čo sa tvrdí vo forme detailného opisu spojeného s úvahou a prihováraním sa čitateľovi, nie je skutočnosť, ale predstava, prípadne to vôbec neexistuje. Akoby autor vnucoval príjemcovi, aby mal svoju predstavu o dotváraní, formovaní príbehu. „Nemám pravdu?“ (s.248) – pýta sa čitateľa. Pozícia vševediaceho rozprávača vkomponovaného do postavy (často je to Lars) umožňuje autorovi uvažovať o množstve základných problémov existencie, života a vzťahov. V takých prípadoch si autor „vypomáha“ aj učením a názormi významných osobností svetovej filozofie a iných oblastí. S názormi vševediaceho rozprávača, ktoré pripisuje postavám, nemožno, samozrejme, vždy súhlasiť. Jednotlivé minipríbehy, motívy sú často až neuveriteľné, opísané sú veľmi podrobne, a tak sa často stáva, že bežný úkon nadobudne značné napätie. Niekedy to pripomína pomalý pohyb kamery po detailoch reality, v ktorej sa ten – ktorý epický hrdina nachádza. A pri tom má autorský čas prihovárať sa čitateľovi („Ale prosím vás.“ s.161) alebo ho vníma ako súčasť rozprávača, a tak sa z „JA“ stáva rozprávač „MY“. Opisy mu poskytujú veľa možností na zaujímavé úvahy a svojské pravdy („Tým sa pomaly dostávame k jadru tejto úvahy, […]“, s.164) Opis je jedným z dôležitých základov textov tejto knihy a k tomu patria aj charakteristiky postáv.  Postava nekoná, nehovorí – hovorí za ňu rozprávač, ktorý zastupuje aj jej myslenie, dokonca trocha agitačne „pozýva“ do premýšľania a opisu postavy aj čitateľa. Používa 1. osobu plurálu („Mohli by sme teda […]“), ale v naliehavosti voči príjemcovi aj 2. osobu („Nateraz však stačí povedať toľko. Či túžite vedieť viac?“ s.108) a ešte aj 1. osobu singuláru („Áno, mohol som napísať skrátka len: […], s.111). Autor vkomponúva autorské – rozprávačské úvahy do konania postáv, a tak sa miestami zdá, že hoci sa skrýva za rozprávačom, za postavou, predkladá svoju teóriu literatúry, výstavbu textu, témy, konania postáv atď. Je tu napríklad interesantná úvaha o troch bodkách v umeleckom texte. Zvláštnosťou je, že používa niektoré slová duplicitne a takmer s pravidelnosťou výrazy „Jój“ a „Čo už“, využíva výklady mnohých použitých výrazov zo slovníkov, osobitne to platí pre slová cudzieho pôvodu, pri ktorých skúma ich etymológiu vo vzťahu k príbehu či problému alebo motívu. V knihe je niekoľko zaujímavých, ba dôležitých motívov, napr. paralela života včely a človeka, opakujúce sa podobenstvo dievčatka s gaštanom s existenciou dobra a zla, lásky a nenávisti či iných vzťahov medzi ľuďmi i samotného bytia človeka a osobitne ide o motív zrkadla, ktoré vníma ten istý človek ako dieťa, chlapec i dospelý muž. („Kde teda bol? Čím bol? Dualita sa z jeho života zjavne nevytratila.“ s.244). 

„Ešte pred tým, ako spoznáme ďalšiu kapitolu, skúsme pred ňu vložiť prestrih ako z filmu.“ (s.187) „Opäť sa ale k tomu dostaneme až neskôr, pretože bez ohľadu na čas, ktorý trávite pri čítaní týchto riadkov, náš príbeh plynul v úzadí ďalej. A ja predsa nechcem, aby vám z neho niečo uniklo!“ s.188) Postava Borisa sa objaví v knihe neskôr, ale je dôležitá. To ona, prevtelená do autora alebo autor do nej vypovedá názory, posolstvá o existencii, o vzťahoch, o živote, o jeho začiatku a konci. Boris predvádza samovraždu a uvažuje o nej z rôznych strán. V príbehu je aj uskutočnená, aj nie – a tu ponecháva autor čitateľovi napätie. Objaví sa aj pojem „vymyslený rozprávač“ a nasledujú úvahy o narodení človeka, o tom, že dieťa poznáva neznáme a umelci poznávajú poznané. Zaujmú zvláštne asociácie, konfrontácie či vzťahy a podoby vecí, javov v živote fauny, flóry i človeka. Reflexie rozprávača sa chcú dostať až do samej podstaty vzniku života. Autor sa neustále vracia k počiatkom ľudstva, človeka, udalostí, príbehov prostredníctvom (ako sa napokon ukáže) hlavnej postavy – Larsa, ktorý sa ako 7-ročný začína zamýšľať nad svojím pôvodom. V záverečných pasážach je vyjadrené, že Larsovi sa všetko, čo je v tomto nezvyčajnom románe napísané, iba snívalo, hoci niektoré motívy sa zdajú byť realistické. Je tu aj silný motív úmrtia Larsovej matky a totálna nevedomosť (spojená so zlosťou), kto bol jeho otec. „Človek celý život urputne verí, išlo mu mysľou, že jediné, čím je, je jeho telo, pritom je to jediné, čo po ňom nezostáva. Zostávajú po ňom cudzie spomienky, niekedy i vlastná tvorba, […]“ (s.293). Larsov príbeh sa končí značne iracionálne, resp. symbolicky a metonymicky. Rozprávač – hrdina románu – nie je Larsom (prichádza na um motív dvojníctva a silný motív z útrob románu o odraze skutočnosti v zrkadle); príbeh sa vracia k úplne začiatočnému motívu, ktorého takmer posledná veta znie: „Mohlo to byť aj horšie.“ (s.300) Postava, resp. postavy (Larsa a Mateja) sa objavujú na začiatku a potom na konci románu. Sú identickí? Je to stále (i po šesťdesiatich rokoch) ten istý človek? Len čas uplynul. A plynie ďalej. Svedčia o tom aj vety: [„Žiaden rám by nemal zostať bez obrazu,“ odvetil Lars „a žiaden obraz bez poznania.“ „Čo tým chceš povedať?“ „Vieš,“ spustil a potom rozprával a rozprával…“] (s.12) A Matej Rumanovský „rozpráva“ a „rozpráva“ na tristo stranách. 

Siedmou kapitolou sa autor vracia na začiatok románu s ústrednou postavou Larsom, ktorý sa nachádza v tom istom prostredí ako v úvode. Bol čitateľovi aj sprievodcom v príbehoch i nositeľom úvah, právd, polemík, tvrdení, pohľadu na svet, jeho zrod, na človeka v jeho vývine i v jednotlivostiach osobného, individuálneho života. „Viem, stále kamsi uhýbam, no nerobím to iba preto, aby som všetko spochybnil. Okrem toho nič, čomu sami veríte, ani spochybniť nemôžem. Vy dotvárate tento príbeh,…“ (s.284).

Gabriela Rakúsová

Pridaj komentár