E.

„Žiadne veľké lúčenia,“ povedali a vzápätí ju odvliekli do operačnej sály, kde jej mali predĺžiť život. Možno o pár rokov.

Zhubný nádor. Rutina. Nič veľké, takých operácií bolo a bude toľko, že ich už nik nepočíta.

Je ráno, pár dní po tom a ja ležím na gauči, hlavu si opieram o vankúš, ktorý bol ešte nasiaknutý jej vôňou. Bola všade, no zároveň nikde.

Nemám čo povedať. Viem, je toho ešte toľko nedopovedaného, ale nemôžem, nedá sa inak. A tak tu iba ležím a premýšľam, ako sa to mohlo stať. Prečo odišla tak rýchlo a ja som – my sme s ňou nemohli zažiť všetko to, čo sme odkladali na neskôr?

Našli sme to miesto, ku ktorému si ma vždy ťahala, no nikdy sme k nemu nedošli, lebo si už nemala dosť síl. Našli sme ho – bolo to malé jazierko na začiatku dediny, žila tam popolavá volavka. Odletela za tebou, keď začula, ako sa približujem. Miestni ju tu kŕmia, do nádoby na vode jej sypú suchú kukuricu. Má to tam určite rada.

Prečo si to jazierko nemohla vidieť? Prečo som tú volavku musel (i keď nechtiac) plašiť bez teba? Na tieto otázky nie je odpoveď. Alebo je ich naopak až príliš mnoho a ja ich neunesiem.

Žiadne veľké lúčenia – viem. Poznám to, človek na niečo také nie je nikdy pripravený, nikdy sa dostatočne nerozlúči. Preto sa nelúčim. No je mi smutno, príliš smutno. Tú fyzickú blízkosť nenahradí nič a vankúš časom vypáchne alebo ho prosto vyperieme, keď bude treba.

Nemám čo povedať, mlčím. Byt je prázdny, až nepríjemne tichý – hoci ticho mám rád, vždy som ho mal rád. Avšak toto je iné. Nie je to ticho, ale hlucho.

Pozerám sa cez okno, vonku svitá, po silných dažďoch má byť zas na chvíľu pekne. Predo mnou žiari dúha, je obrovská, nikdy predtým som ju tak zreteľne nevidel.

Už stačí. Vieme, čo to všetko znamená.

Pridaj komentár