Nikdy si nevyberám postavu, s ktorou by som nechcel tráviť čas (rozhovor)

Rozhovor pôvodne zaznel na besede ku knihe Príbeh nekonečných koncov, ktorá sa konala 15. 2. v bratislavskom kníhkupectve Martinus. Autorkou rozhovoru je Ivana Zacharová.

Matej, keď som sa pustila do tvojho románu, už po niekoľkých stranách som si povedala, že „waw“, toto bude bomba, a nemýlila som sa. Kedy a ako ti skrsol v hlave nápad na tento príbeh? Mal si od začiatku v hlave začiatok aj koniec?

Tento román vznikal trošku neštandardne, pretože som si ho vôbec nenaplánoval. Nemal som nijakú mustru, že takto začne a tu bude končiť, a nemal som ani názov, ani tému. Začal som ho písať počas môjho pobytu v Indii, vtedy som však ešte nepísal tento román, písal som iba základ budúcej poviedky, ktorú som potom na čas odložil. Nevedel som, čo s ňou. Vrátil som sa k nej až po príchode na Slovensko a celú som ju nakoniec prepísal. 

Popri tom prepisovaní sa mi však postupne vynáral námet knihy a to, ako by mal „príbeh“ ďalej pokračovať. Vtedy som začal premýšľať nad témou Koncov ako takých, kde všade sú, aké sú a ako by som ich vedel v knihe zobraziť. Potom sa to už vykresľovalo akosi „samo.“

Všetko sa menilo za pochodu, nič nebolo nalinkované. Ja asi inak písať ani neviem.

Spomenul si Indiu, tak ja ešte pri nej chvíľku zostanem. Čo si robil v Indii a ako si sa tam dostal? Čerpal si inšpiráciu z pobytu v Indii potom doma?

Dostal som sa tam asi tak, že som to skrátka potreboval. Už dlhšie som sa zaoberal jogou, písal som, no do toho som zároveň spolupracoval s reklamnými agentúrami a robil som kadečo iné. Bolo toho dosť a cítil som, že potrebujem tvrdý reštart, ktorý nakoniec ukáže, ako sa veci majú, a čo by som mal robiť. A to sa aj stalo, za čo som veľmi vďačný.

Rozviazal som teda všetky spolupráce s agentúrami, kúpil som si letenku a išiel som do Indie, presnejšie do Rišikešu. Bol som tam tri mesiace a bolo to skvelé. Čo sa však týka tvorby, tak by som nepovedal, že som nejako príliš z týchto zážitkov čerpal. I keď áno, India sa okrajovo objavuje aj v knihe, no nestojí na tom. Skôr mi tento pobyt poskytol vhodné podmienky, aby som sa viac mohol venovať vlastnej tvorbe. Mal som tam pokoj, ktorý som vtedy potreboval.

Táto kniha je náročná, je to filozofický román a ja som ho v recenzii, ktorú som písala pre Magazín o knihách, prirovnala k Uroborovi, hadovi, ktorý si požiera vlastný chvost (je to symbol nekonečna). Si s tým stotožnený? Čo pre teba znamená pojem nekonečné konce? Prečo taký názov?

„Nekonečné konce“ aj kvôli tej téme, ktorú v knihe rozoberám. Či už ide o fyzické konce, mentálne konce, alebo konce emočné. A taktiež kvôli tomu, že celý príbeh sa nachádza akoby vo vzduchoprázdne. Nemá ani začiatok, ani koniec.

Ono to síce v knihe začína Larsom, ktorý klope rozprávačovi na dvere a začína sa s ním rozprávať, od čoho sa odvíjajú ďalšie a ďalšie „príbehy“, no čím ideme ďalej, tak zisťujeme, že ten začiatok je niekde inde, a potom zistíme, že on je vlastne ešte niekde inde a možno ešte ďalej.

V podstate by sa tá kniha mohla volať aj Príbeh nekonečných začiatkov. Nemá začiatok ani koniec, nesie v sebe iba svoje vlastné posolstvá, ktoré čitateľ objavuje a rozširuje podľa seba.

Tvoj román by sme však pokojne mohli zaradiť aj do ďalších žánrov, pretože si doň zamiešal esejistické úvahy, rôzne etymologické, jazykové okienka, tak isto si ho „šmrncol“ magickým realizmom… Nebál si sa či to Larsov príbeh unesie a či to unesie a ocení slovenský čitateľ?

Jasné, že som sa toho trochu bál, ale tak ja som vždy písal spôsobom, akým mňa baví čítať. Knihy, ktoré čítam najradšej, sú takisto „filozofické romány“ s množstvom esejistických prvkov. Vďaka nim je podľa mňa románová kompozícia slobodnejšia, odľahčia ju. 

Nikdy nemám presne stanovenú dejovú linku, vycizelovanú psychológiu postáv… Práve vďaka tým esejistickými úvahám sa, myslím, stáva text slobodnejším a snáď i viac podnecuje čitateľa premýšľať a spolu s autorom ho dotvárať. To bol môj zámer, ktorý napokon prekonal všetky obavy.

Keď sme pri tých žánroch, ešte mi napadá, že vlastne tá druhá časť (Symfónia bytia) je ako keby samostatná poviedka, ktorá by tam v podstate ani nemusela byť. Skrátka, že funguje aj osve. Je ona tou poviedkou, ktorú si napísal samostatne ako prvú?

Nie, nie je to tá poviedka. Tá prvá poviedka bola práve prvá časť s matkou a tá bola ďalej akýmsi podkladom pre Symfóniu bytia, ktorá bola napokon o niečom celkom inom (ale stále o nekonečných koncoch). Takto to malo byť a ja som to nasledoval. 

V tejto druhej časti navyše nenazývaš protagonistov celými menami. Je tam Miro V. a Pavel V., ale rozhľadený čitateľ veľmi ľahko definuje, že ide o Válka a Vilikovského. Sú to tvoji obľúbenci slovenskej literatúry? Prečo si si práve ich vybral do príbehu?

Áno, tak mám ich určite rád a rád ich čítam, rád sa k nim vraciam. 

Ale k tej druhej časti otázky: ja som si ich do príbehu nevybral, lebo v ňom nie sú. Môžeme nanajvýš povedať, že sú v ňom ich „tiene.“ A s touto relativitou sa tam vlastne neustále hrám. Presne to som totiž predpokladal, že si to čitateľ spojí (a pokiaľ aj nie, vôbec to nevadí), no v tej chvíli sa ho zároveň snažím naviesť, aby nad tým premýšľal ďalej. Nemusí to byť práve tak, čo ak je to inak?

Ktorých slovenských autorov ešte rád čítaš?

Koncom minulého roka som čítal Rakúsa, ktorý sa mi veľmi páčil. Neviem, no najradšej mám túto starú školu: Vilikovského, Dušeka, Pišťanka a spol.

A čo svetoví autori?

Tých je veľmi veľa. Ako som hovoril, rád čítam filozofujúce, esejistické diela, takže mám rád, samozrejme, Kafku, Kunderu, Camusa, Zweiga, Roberta Musila, už asi druhý rok čítam Proustovo Hľadanie strateného času…

Ovplyvnili ťa niektorí autori, ktorých si spomínal v knihe pri písaní? Z niektorých aj čerpáš, kto čítal knihu, tak vie. Povedal si si pri niektorom, že takto by som chcel, aby vyzerala moja kniha?

Tak určite ma niektorí z nich ovplyvnili, tomu sa nedá úplne vyhnúť. Ako som hovoril, píšem tak, aby sa to v prvom rade dobre čítalo mne. No, samozrejme, ešte pred tým, ako som písal, som čítal. Takže z niečoho nevyhnutne musím vychádzať, no nie je to tak, že takto by som chcel písať, preto presne tak aj píšem. Myslím si, že každý autor má vlastné poznania, skúsenosti, pozadie, z ktorých vychádza a ktoré ovplyvňujú jeho písanie a spôsob, akým píše svoje texty.

Dej tvojho románu sa odohráva retrospektívne. Nie je to zvyčajný postup, čo som ja, samozrejme, ocenila. Prehadzoval si kapitoly, uvažoval si, že toto by som presunul, najprv by som povedal toto a toto, alebo proste vznikla jedna verzia a tak to išlo? Lebo tá štruktúra nie je úplne jednoduchá…

Z pohľadu štruktúry v podstate vznikla verzia, ktorá je aj v knihe, no ako som už povedal, odhaľovala sa postupne, nebola hneď na začiatku. A ako som sa hýbal ďalej a ďalej, postupne som sa k už napísanému vracal, upravoval, čo bolo potrebné a podobne.

A hneď od začiatku si vedel, že to ideš písať retrospektívne?

Nevedel, vôbec. Veď ja som nevedel ani to, že idem písať túto knihu! V jednom bode som tam však tie nekonečné konce našiel, a začal som nad nimi premýšľať a už to išlo.

Okrem tej filozofujúcej roviny je to aj veľmi vtipné. Ja osobne som sa veľmi bavila napríklad pri čítaní kapitol o Karine. Keď som však začala tú časť čítať, tak som si hovorila, že toto je nejaké iné. Mal si pred touto časťou nejakú dlhú pauzu a aj po nej? Lebo je to naozaj akoby niečo úplne iné, rozprávané iným jazykom.

Práveže nie. Písal som to zhruba v tom istom čase ako časť pred a po nej, no viem na čo narážaš, môže za to asi Karina. Vždy, keď som začínal písať ďalšiu časť, v ktorej sa objavovala nová postava, tak som sa snažil aj ako autor naladiť na jej vlnu, tak ako zmýšľa a preniklo to aj do jazyka a atmosféry celej tej časti. 

Slovom: môže za to Karina. 

Robíš si tam srandu z romantickej literatúry, a tie Karinine kamošky… Radil ti niekto pri písaní tých ženských dialógov? Alebo systém: sedíš na káve a počúvaš?

To nerobím, ale tak, áno, občas niečo začuješ a občas si niečo domyslíš… Jedna z tých Karininých kamošiek je tam taká akože spisovateľka, ale že fest brakovej, gýčovej literatúry, a to som si dal naozaj záležať, aby som našiel knihu, ktorá je že úplný brak a gýč – hlavná postava zomiera na rakovinu, má choré deti, ocitá sa na mizine a potom ju niekto z toho vytiahne a podobne. Takže v tomto som si trochu pomohol, už si nepamätám, ktorou knihou, ale bolo to asi viac kníh dokopy.

Stále mám v hlave prvú kapitolu v časti o Borisovi. Príbeh s včelou. To bolo niečo tak krásne, že hoci ja som knihu čítala dvakrát, ten začiatok som si musela prečítať rovno dvakrát po sebe. Ako si prišiel na nápad, začínať rozprávanie z pohľadu poletujúcej včely?

Priznám sa, že s touto časťou, s tým jej začiatkom som mal asi najväčší problém a najviac som ho aj prepisoval. Pôvodne som začínal z pohľadu Borisa, no vtedy som už mal vymyslenú aj tú analógiu s včelou. Stále mi to však nesedelo a stále to bolo také, že nie, nie je to ono, nie je to to, čo to má byť. Až raz, počas zhruba trojhodinovej prechádzky mi to docvaklo. Musím to proste začať z pohľadu včely, veď je to o nej. Potom sa dostala aj do hlavnej ilustrácie tejto časti…

Ako som už spomínala, je tam množstvo etymologických okienok a dokonca ty sám si slovenský jazyk obohatil o novotvar „rabed“. Bol to tvoj nápad, alebo si to niekde už počul? Lebo ja prvýkrát.

Rabed, no to mi úplne sedelo na Borisa, že on je taký rabedový. A rabed je teda niečo ako brunch, ale nie je to brunch, lebo brunch sú neskoré raňajky a skorý obed. Rabed je obed, ale že úplne bez raňajok. Respektíve sú to raňajky už aj s obedom. Rabed skrátka mávajú ľudia, ktorí sú väčšinou po opici, nestíhajú raňajky, vstanú o jedenástej a idú rovno na obed. A k tvojej otázke: bol to Borisov výraz, nikde inde som ho predtým nepočul.

Takmer vôbec sme ešte nespomenuli hlavnú postavu Larsa, ktorý vlastne celý „príbeh“ zastrešuje. Hneď na začiatku hovorí rozprávač, že Lars je beznádejný dobrák. Mal si pri písaní Larsa v hlave nejakú konkrétnu osobu? Existuje reálny vzor pre tohto beznádejného dobráka Larsa?

Poznal som Larsa a je to asi jediná postava, ktorá vedome vychádza z nejakého reálneho základu. Aj keď Lars, ktorého som poznal, nebol beznádejný dobrák a bol to vlastne úplne iný človek, no volal sa Lars a do určitej miery som z neho vychádzal. 

Neviem či je to postačujúca odpoveď. Podľa mňa každý autor a jeho postavy vychádzajú z jeho poznaní a skúseností. Každá moja postava má v sebe viacero či už vedomých, alebo skôr podvedomých „vzorov“.

Už niekoľko týždňov spávam v cudzej posteli – to je prvá veta tvojho románu. Hemingway tvrdil, že keď má vymyslenú prvú vetu, tak už akoby mal hotový celý príbeh. A čo ty? Bola toto naozaj tvoja prvá veta? Takto si začal alebo si nad ňou dlho uvažoval a premýšľal?

Toto bola asi jedna z posledných viet. Asi nezrátam, koľkokrát som ten úvod prepísal. Tento úvod, ktorý je v knihe, som písal, myslím, až pri poslednej časti alebo až po nej, úplne nakoniec. Takže tak, nie som Hemingway. Nezačal som touto vetou. 

Stalo sa ti, že ti postavy pri písaní jednoducho utiekli, že si začali robiť, čo chceli a nejako si ich musel krotiť?

Úplne, stále. Ale ja som ich práveže ani nekrotil, to bol ten problém. Niekedy ubehli, že som na ne už takmer nedovidel a ja som ich v podstate nechal. Boli limitované len tým príbehom a témou románu, teda nemohli ísť úplne hocikam. Ale tak bola tam napríklad aj postava Milana K., ktorý práve na tomto princípe fungoval, že si robil úplne, čo chcel. Dokonca nachvíľu prebral slovo rozprávača, čo si iné postavy nedovolili…

Rozprávaš sa niekedy so svojimi postavami? Lebo ja mám kamarátku spisovateľku, ktorá si dialógy svojich postáv nahráva na diktafón, potom si ich vypočuje a neraz svojim postavám nadáva, že ich vymaže, prepíše a tak ďalej.

Toto s nahrávaním robím aj ja, že si to nahovorím a potom to počúvam, i keď to robím nerád, no je to nevyhnutné. Ale priamo akože s postavami, nie. Zaspávam s nimi, snívam s nimi, vediem s nimi vnútorné dialógy, ale priamo sa s nimi nebavím.

Ktorú svoju postavu máš najradšej? Ktorú si si najviac užíval, keď si ju písal?

Borisa.

Prečo práve jeho?

Neviem. Možno kvôli tomu jeho koncu.

Iba chcem povedať, že ten koniec bol strašný. Ja čítam, čítam, čítam a naraz bum!

Hej, o tejto scéne sme sa bavili s mojou úplne prvou „konzultantkou“ Soňou Borušovičovou, ktorá mi hovorila, že „nedávaj to tam, je to už príliš. Nepamätáš si, čo sa dialo pri prvom vydaní Werthera?“ No napriek tomu to tam zostalo. Dlho som nad tým premýšľal, no keby takto nemalo byť, alebo by sa tam ten koniec nehodil, tak ho tam nedám… Ale podľa mňa tam byť mal.

Neviem, ty si to vnímala ako nejaký návod?

Vnímala som to! A vravela som si: podľa tohto môžem postupovať, alebo hocikto iný. Ale to finále, tá posledná veta, ktorá to ukončila… Tá scéna bola tak detailná, že ma až striaslo a povedala som si pre seba – nie! 

Bol to Boris, no. Každá postava mala svoj koniec či konce podľa svojej povahy. Lars takisto…

Mal si pri písaní v hlave ideálny obraz čitateľa alebo čitateľky? Hovoril si si pri písaní, že tak toto je ok a toto asi nie, dám to tam alebo to tam nedám? Myslel si na čitateľa, keď si písal?

Áno, samozrejme, že som naňho myslel. No už som spomínal, že som knihu písal tak, aby sa to mne dobre čítalo, čiže nemal som autocenzúru v zmysle, toto tam nedám, lebo by sa to niekomu nemuselo páčiť. Samozrejme, boli aj škrty, ale nie kvôli tomuto.

V tvojom debutovom románe je veľmi veľa epizódnych príbehov a všetky sú také uveriteľné, ľudské, skrátka „obyčajné.“ Ale povedal si, že nenačúvaš cudzím rozhovorom. Tak kde všade čerpáš inšpiráciu? Čo ťa tak inšpiruje? Či len chodíš s očami otvorenými, ušami nastraženými?

Áno, jasné. Vždy, keď sú nejaké výrazné typy postáv, tak sa mi uložia do pamäte a keď ich potrebujem, tak ich vytiahnem. A väčšinou sú to proste postavy, s ktorými chcem tráviť čas. Aj keď je to postava ako Karina, ktorá je taká, aká je, ale tak strávil som s ňou niekoľko týždňov a bolo to fajn. Nikdy si nevyberám postavu, s ktorou by som nechcel tráviť čas. Aj keď Lars je v knihe taký asi najobyčajnejší. Ale on je práveže na tomto postavený. Proste má taký byť: beznádejný dobrák, čo je vlastne nekonečný rozpor. Neriešiteľný problém. Z toho niet cesty von.

Na besedu vždy chodia ľudia, aby sa dozvedeli aj nejakú pikošku, ktorú sa nemajú šancu inak dozvedieť. Neverím, že niečo v knihe nie je o tebe. Prezraď čo, teda okrem toho preležaného matraca v Indii.

Tak ako som povedal – je to to stretnutie s Larsom. Bez neho by asi nevznikla táto kniha, v tejto podobe. Príbeh nekonečných koncov by pravdepodobne vznikol aj tak, skúmal by tú istú tému, tie nekonečné konce, ale bola by to úplne iná kniha s inými postavami a inými zápletkami.

Čiže nebyť tejto skúsenosti, tohto stretnutia so skutočným Larsom v lacnom hoteli v Indii, by asi toto dielo nevzniklo. Skutočný Lars býval v izbe nado mnou a každé ráno sme sa pri raňajkách rozprávali o bytí, spiritualite a všeličom možnom – bol veľmi duchovne zameraný. Bol to on, kto mi jedno ráno rozpovedal príhodu so svojou mamou, z ktorej vlastne vychádza tá, čo je v knihe.

Bol to príbeh o smrti. O tom, ako bol pri nej na smrteľnej posteli a aké to bolo preňho silné, a že vtedy vlastne prvýkrát poznal absolútnu pravdu. Čo to má znamenať si môže každý domyslieť. Rozprával o tom, ako ho táto skúsenosť zmenila a musel sa už na život pozerať inak.

Ja som po tomto rozhovore začal premýšľať nad tým všetkým a možno aj z toho sa potom tvorili ďalšie a ďalšie príbehy, ktoré sú v knihe. Snažil som sa však zachytiť nie to, čo mi povedal, lebo on mi v podstate povedal niečo celkom iné – áno, bola tam umierajúca matka, ktorá je aj v knihe – no ja som sa snažil zachytiť predovšetkým esenciu toho rozhovoru, nie jeho obsah. Všetko to nehmatateľné.

Predpokladám, teda vlastne dúfam, že už píšeš nejakú novú knihu. Je to pravda? 

Áno, je to pravda. Bude to zase, povedzme, filozofický román, ale viac by som zatiaľ nerád prezrádzal. No mám už názov. Bude sa to pravdepodobne volať „Chopinova platňa.“ Témou budú spomienky, zabúdanie, snenie a opäť to, čo je nám ako ľudstvu blízke…

Osvojil si si pri písaní nejaké rituály, kedy sa ti najlepšie píše, čo máš rád, alebo poprípade prezraď, či veríš na nejaké povery, na čo si dávaš pozor?

Nie. Ja som v tomto skôr taký, že treba si skrátka sadnúť a písať. Či sa ti do toho chce, či nechce, či máš na to náladu, alebo si unavená…

Mám to tak, že najlepšie sa mi robí hneď po zobudení, lebo mám ešte čistú hlavu a často sa mi stáva, že sa zobúdzam s postavami a s tým, ako mám v ich ceste pokračovať, takže vtedy je pre mňa najlepšie si hneď sadnúť k počítaču a rovno to napísať. A povery? Ja verím len na to, že treba dodržiavať nejaký režim. Keď chceš písať, tak musíš písať. Nedá sa iba čakať na to, kedy sa mi chce a kedy mi to ide. Lebo často to nejde. 

Niektorí spisovatelia nechcú prezradiť, o čom bude ich nové dielo, ba ani názov, ani len meno hlavného hrdinu. A ty čo? Diskutoval si s niekým pri písaní románu, delil si sa o to s niekým, dal si prečítať niekomu časť alebo aspoň úryvok?

Nediskutoval som pri tvorbe, ale keď bol už román napísaný, tak, samozrejme, že som ho zopár ľuďom posunul na prečítanie.

Potom sme o ňom diskutovali a niektoré veci sa pomenili. Za môjho hlavného mentora môžem pokojne označiť pani Vallovú, editorku knihy. S ňou sme sa zoznámili vlastne zhodou náhod: požiadal som si o grant od Nadácie Tatra banky, ktorý som vzápätí dostal, a v rámci neho mi „pridelili“ pani Vallovú ako redaktorku pre moju knihu. Tie debaty boli skvelé, občas mi aj chýbajú. Nebyť jej, určite by kniha nevyzerala tak, ako nakoniec vyzerá. Aj keď sme v princípe už nič zásadne nemenili, išlo o všetky tie detaily, na ktorých tak záleží. 

Na detailoch veľmi záleží, lebo stačí z vety vyškrtnúť slovo, potom z odseku jednu vetu a text hneď vyzerá inak. Takže dobrý redaktor je na nezaplatenie. Ako dlho si vlastne písal túto knihu? Zažil si pri jej písaní nejakú krízu? A čo ťa potom zas nakoplo?

Tú knihu podporil Fond na podporu umenia a oni na napísanie a odovzdanie dávajú vždy maximálne rok, čo je pre mňa nereálne. Čiže ja keď som si podával žiadosť o štipendium, tak už som mal knihu asi do troch štvrtín napísanú a len-len som to stihol.

Písal som ju zhruba dva a pol roka a priebeh bol asi taký, že som napísal prvú časť, potom som mal asi mesiac pauzu, ďalej som napísal zhruba ďalšie štyri časti a posledné dve časti som písal s odstupom zhruba pol roka. Každá kniha má podľa mňa vlastné tempo.

Prekvapila ťa nejaká reakcia na tvoj román? Nejaká interpretácia či kritika?

Nemal som vôbec predstavu o interpretáciách čitateľov. Písal som to práve s tým zámerom, že čitateľ má text dotvoriť. Chcel som, aby interpretácie boli na čitateľovi, preto je aj dobré, že sú vždy iné a nemali by ma prekvapovať.

To je moje ponímanie románu. Aby nepodával iba informáciu a vyrozprával nejaký pekný dej, ktorý môže byť aj filozofický a obsažný, ale aby naozaj čitateľa postrčil k tomu, aby so mnou premýšľal. A pritom nemusí vôbec súhlasiť! Môže si vytvoriť svoje závery, svoje konce. Tak to má podľa mňa byť.

Ja keď som ju čítala prvýkrát, tak som si tam podčiarkovala, popísala poznámky, a keď som ju čítala druhýkrát, tak som tam zrazu našla niečo ďalšie a hovorím si: to som si prečo nevšimla? A to je zrejme to, o čom hovoríš, že pri opakovanom čítaní, nájde čitateľ vždy niečo nové.

Presne.

Posledná otázka: Ak by ťa nejaký nádejný spisovateľ požiadal o radu, grif či pomoc, vedel by si mu nejaké poskytnúť?

Nie som si istý, či som už v tejto pozícii, ale jasné, keby niekto za mnou prišiel a chcel sa so mnou „poradiť,“ alebo že sa mu moja tvorba páči a spýta sa ma na čokoľvek, tak veľmi rád a ochotne mu, ani nie, že poradím, ale sa s ním rovnocenne porozprávam. Aj o tom je pre mňa ten dialóg. To nemajú byť workshopy písania – i keď iste i tie majú svoju cenu a váhu – no ja by som ich asi nevedel robiť.

Povedal by som mu asi toľko, že poďme sa o tvojej tvorbe baviť a možno prídeme na niečo zaujímavé.