Nákup

Malými dedinskými potravinami prechádzal mierne otrundžaný muž, ktorý – bráňme sa tomu ako chceme – vyjadroval to, čo si všetci v súčasnosti myslíme. Nie gestami, ani mimikou, vyjadroval to priamo, zreteľne a s údivom pomocou dvoch dôverne známych slovenských slov: Boha jeho.

O čo išlo? Stačilo, keď sa človek obzrel navôkol seba, kde pochopiteľne uvidel obvyklý tovar, no keď sa zahľadel na cenovku pod ním a trochu zapojil kritické myslenie, vtedy to pochopil. Sto gramov malín za štyri eurá (v mužovom ponímaní stodvadsať korún), liter oleja za tri eurá (deväťdesiat korún), maslo… no škoda rečí. Vlastne len: Boha jeho, Boha jeho, Boha jeho…

Muž vedel presne, čo hovorí. Ako sa jeho telo tiahlo do predajne hlbšie a jeho oči videli čoraz viac cenoviek so zvýšenými sumami, pomaly strácal zábrany a z tichého brblania pomaly prechádzal do hlasných zvolaní (variovaných najmenej tromi rôznymi intonáciami), ktoré medzi ďalšími kupujúcimi vyvolávali navonok pobavenie, no hlboko vnútri melancholické pochopenie.

Mal totiž pravdu. Ceny opäť vzrástli, platy stoja na mieste, podpora od štátu neprichádza a všetci si skrátka musíme vystačiť s tým, čo máme: s tupými frázami, s neúprimným smiechom, s úzkosťou, ktorej sa nevieme zbaviť, a v poslednom štádiu s očami pre plač.

(Ďakujem za námet mojej drahej Naďke)

Text pôvodne vyšiel na mojom blogu Denníka N.

Pridaj komentár